- Velikost textu +
Poznámky:

Shonen-ai až v neskorších dieloch :D enjoy it :D

Autorovy poznámky ke kapitole:

Zrodila sa prvá kapitola mojej novej poviedky :D tak kritizujte, komentujte, hodnoťte! :D

***

 

 

 

Nasledoval niekoho po dlhej a prázdnej chodbe. Od stien sa odrážali ich kroky ale inak vládlo skoro naprosté ticho. Popravil si veľký červený batoh prehodený cez plecia. Už aby tam boli, chce sa zložiť. Sotva venoval pozornosť okoliu, netrápilo ho, že potom ani nebude vedieť, kde tá jeho izba je. Hlavne že tam bude mať veci. Ale ani potom nebude mať kľud. Vraj na zvyšok vyučovania pôjde za ostatnými do triedy, nech sa trochu zoznámi a bla bla.

„Tak, Naruto-kun,“ osoba pred ním, ktorá ho viedla, zrazu zastavila a otvorila posuvné bledohnedé dvere. Jedny z mnohých na tejto chodbe. Bolo na nich vyryté nejaké číslo, ale on nedával pozor aby zistil aké. Okamžite vhupol do miestnosti. „Tu budeš teraz bývať.“

„Tu? Tu?“ opakoval a skackal z jedného konca na druhý a zase späť. Miestnosť bola pomerne malá, vlastne, bol tam nedostatok osobného priestoru pre dve osoby. Napravo bola jedna spoločná skriňa, naľavo stôl. Medzi týmito dvoma vecami mohol iba ak rozpažiť ruky, nič viac. Ďalej tam boli pri stenách dve postele, každá mala vlastný nočný stolík. Nad tým všetkým trónilo jedno okno. Hneď bol pri ňom a otvoril ho dokorán, aby videl von.

Bol tam akýsi park. Pár stromov, lavičiek a lámp, niekde za tým sa črtala budova, v ktorej údajne bol bazén. Areál školy bol rozľahlý a tu, z tretieho a najvyššieho poschodia, sa len ťažko dalo dohliadnuť na koniec. Možno ak by sa pozeral z okna na druhej strane. Zaliezol znova do izby. Až teraz zhodil svoj batoh na posteľ, ktorá vyzerala byť tou neobývanou. Určil to podľa toho, že na tej druhej bolo zložené tričko s nejakým divným modro-červeným symbolom.

Miestnosť bola starostlivo a systematicky uprataná a osoba, ktorá mu ju ukázala, odniekiaľ vyčarila úzke dvere z mliečneho skla. Otvorila ich. „Tam je kúpeľna.“

Vbehol dnu. Modré dlaždičky, vaňa, sprchový kút a záchod. Táto ich kúpeľňa bola iba o kúsok menšia než izba, ktorú mal obývať. Ale čo, on si s malým priestorom vystačí. Len...

„Dá sa zamknúť?“ podozrivo pokukoval po dverách.

„Nie,“ zaznela akási trochu rozpačitá odpoveď. „No... ak sa nejdeš vybaľovať, mohli by sme ísť do triedy?“

„Huh?“ obdaril ho zmäteným pohľadom a hneď na to začal prikyvovať. „Poďme, poďme.“



„Toto je Naruto Uzumaki, určite ste už o ňom počuli,“ predstavil Iruka-sensei nového študenta. Bol to akýsi malý blonďatý retard, súdiac podľa jeho správania. Len tam tak stál, v zvláštnej oranžovej kombinéze, škrabal sa na hlave a smial sa. Nikto nechápal, čo mu vlastne je tak smiešne. „Odteraz bude chodiť s vami do triedy.“

Sakura zdvihla ruku. „A s kým bude sedieť?“ spýtala sa, v duch si želajúc, nech je to kdekoľvek, no hlave ďaleko od nej.

„Vedľa Sasuke-kuna. Myslel som, že keď už sú na jednej izbe...“ ukázal na prázdne miesto vedľa Uchihu, ktorý sa tváril neuveriteľne nezúčastnene, na to, že vyhral prvú cenu v diabolskej lotérii. Všetkým ostatným sa uľavilo, že to indivíduum nebude musieť byť v ich blízkosti.

„Nehé, ty si Sasuke?“ zvalil sa Naruto na stoličku vedľa neho. Ruku si prehodil cez operadlo, röntgenoval ho modrými kukadlami a očakával nejaký prejav života, ktorého sa ale nedočkal. „Hej, Sa-su-ké,“ vyslovil jeho meno extra zvláštnym spôsobom a nahol sa dopredu, aby aspoň zistil, akej farby má oči, keď už nič. Čo sa mu ale tiež nepodarilo, lebo daná osoba ich rezignovane zavrela.

Vyučovanie pokračovalo ďalej, a oni, keďže sedeli v poslednej lavici a ešte k tomu v rohu, z toho vyšli takmer bez povšimnutia. Nikto nechcel riskovať, že by blondiačik zachytil ich pohľad a potom sa na nich povesil. Nech radšej otravuje cool Uchihu, ten to s ním nejako zvládne, u ostatných by hrozil vážny úbytok mozgových buniek, čo bol príliš veľký risk.

„Sáásúúkéé,“ mával mu zbesilo rukou pred zatvorenými očami. „Ty, ty, počuj, to aj ja dostanem takú školskú uniformu?“ kriticky sa pozrel na čierne nohavice, bielu košeľu a tmavomodrú kravatu, ktorú mal na sebe jeho spolusediaci, a vlastne i spolubývajúci. „Je otrasná. Chcelo by to niečo živšie, fakt.“

O niekoľko minút neskôr bola situácia podstatne iná.

„No a boli by tam véľké svetlá,“ Naruto rozhodil rukami, „a všetci by boli v pyžamách lebo veď by to bola pyžamová párty. Len, fakt neviem, či tu máte na to nejakú sálu. Na starej škole, kam som chodil, tam sme mali párty stále. Nikto nám na to neprišiel. Žúrovali sme celé noci, no proste klasa. Ale ak nie, myslím že mi vystačí tá plaváreň či čo tu je. Svetlá by sme dali pod vodu a to by mohlo mať super efekt, fakt,“ dôležito prikyvoval hlávkou. Zjavne ho nikto nepočúval.

„Sasuke-kun,“ ozvalo sa spred tabule. Hodina končila. „Mohol by si ešte Natruto-kunovi ukázať celú školu?“ ani nečakal na odpoveď, poďakoval a hneď na to zazvonilo.

„Jú, to bude sranda. Táto škola je fakt veľká. Koľko potrvá, kým ju celú prejdeme?“

Sasuke vstal. „Poď za mnou,“ vyzval ho. Viac to nekomentoval.



Kráčali po chodbách, nekonečne dlhých a nekonečne rovnakých. Sasuke kráčal, ruky vo vreckách, nezainteresovane vpred, a iba občas prehodil, okolo akých dverí to vlastne prešli. Naruto z toho šalel. Bolo to snáď nekonečné.

„Áááá,“ zajačal Naruto. „Bože, ja to nevydržím! Sasuké! Je tu vôbec NIEČO zaujímavé? Lebo toto, to je vážne...“

„Zmlkni, úbožiak...“

„Čo?!“ Naruto zastal a obviňujúco vytasil prstík, ktorý namieril práve naňho. „A to sme mohli byť priatelia! Teraz si to dosral, Uchiha!“

„Hn,“ citeľne ho to vôbec netrápilo. Vyšli von.



„Toto je plaváreň,“ celkom zbytočne oznámil Sasuke. Kráčali práve okolo pomerne veľkého bazénu, a Naruto bol zo všetkého tak mimo, že pobiehal hore-dolu, len aby sa zabavil. Bolo viac než jasné, že trpí hyperaktivitou, a musí si nejako vybiť energiu.

„Hey, to sa tu chodí plávať, že?“ Nakláňal sa Naruto nad vodu.

„Oberať maliny,“ vyviedol ho Sasuke z omylu.

„No ale ja tu žiadne maliny nevidím,“ odvetil trucovito blondiačik. Natiahol rúčku aby zistil, či je voda moc studená, stratil rovnováhu a nebyť toho, že ho Sasuke potiahol za golier, spadol by do bazénu. Pritom, Uchiha sa naňho ani nepozrel. Prehodil čosi o tom že mimo hodiny je zakázané plávať vo vode. A tak šli ďalej, Naruto stále mrzutejší a stále s viac sťažnosťami.

„Fúú ale to tu je obrovské, prečo teda máme také malé izby, há? Úplne prťavé. Také malilinké. Veď tam budeme ako sardinky. Len dúfam, je v tej skrini miesto na moje veci? Eh? Načo im tu je niečo takéto? Haha, pozri, to je divné. Čo to je? Načo to je? To som ešte nevidel! Jú, kam ideš? Nehovor mi, že tento areál je až táák dlhý? To budeme chodiť až do večera, noták,“ a vtedy to urobil znovu. Srdce Uchihu vynechalo jeden úder, jeden jediný, a sotva badateľne pridal do kroku. „Sa-su-ké.“

„Ty si vážne otravný,“ zavrčal iba.



Keď už boli na izbe, Sasuke iba ležal na chrbte a hľadel do stropu. Tento deň bol vážne premárnený, len dúfal, že si ten chalan, ktorého vyfasoval za spolubývajúceho, nájde niekoho iného, koho bude otravovať. Napríklad Lee, ten je dosť šialený aby sa ním zapodieval. Alebo ktokoľvek iný. Len nech nezostane nalepený na ňom.

„Hej, to teraz budeš zvyšok dňa len ležať na tej posteli?“ ozval za znepokojene Naruto.

„Hn...“ Sasuke ho moc nevnímal.

„To nemyslíš vážne. Vonku sa práve stmieva, teraz budú tie najlepšie hodiny, poďme niečo podniknúť!“

„Hn...“

„Niekam pôjdeme a niečo vyvedieme! Trochu zábavy!“

Sasuke už sa ani nenamáhal reagovať.

„Síce neviem, čo by sa tu dalo zaujímavé robiť. Už si nepamätám, čo všetko tu je... Tieto dvere sú číslo 36, hej? Nó. Mal by som si to zapamätať. Vážne,“ zasmial sa, „mám tendenciu sa stratiť, a potom pobehujem hore dole a hľadám kde čo je... Kto má izbu vedľa nás? Mohol by si mi odpovedať?“ Naruto siahol po svojom batohu a vytiahol akúsi plyšovú líšku, „Pozri, to je-“

Na tvári mu pristál Sasukeho vankúš.

„To bolo za čo?!“ zajačal a hodil mu ho späť.

„Drž. Už. Hubu!“

„Ah...“ Naruto konečne pochopil, aký má jeho spolubývajúci problém.