- Velikost textu +
Autorovy poznámky ke kapitole:

To chce potlesk, konečne dlhšia kapitola :D ... čakám komentáre xD...

***

 

Bolo ešte iba šesť hodín a Naruto už nevedel, čo so sebou. Zostávalo dlhých šesťdesiat minút plus kým budú čakať na zotmenie. Netrpezlivo sedel na stole a hompáľal nohami, stoličku už dávno zhodil na zem a nechal ju tam ležať, napospas osudu. Najhoršie na tom bolo, že Sasuke sa kamsi vyparil. Dobre, on chápal, že potrebuje súkromie, a určite má svoje veci na práci, ale i tak čakal, kedy sa vráti, s istou nervozitou. Predstavoval si totiž tie dievčatá, Ino a Sakuru, ako za ním doliezajú a priam žobronia o bozk. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu sa bál, že by sa niečo podobné mohlo stať. Mal dojem, že by to neprežil, rovnako ako vedel, že jeho zdravý rozum sa podel kamsi do neznáma.

 

 

„Sasuke,“ vzdychol si a jeho nohy sa na moment prestali hojdať. Obrátil hlavu ku oknu a zadíval sa von. Ku ich oknu sa tiahol hrubý konár veľkého stromu, na ktorý by sa dalo aj vyliezť v prípade núdze. I keď si nevedel predstaviť, o aký druh núdze by mohlo ísť. Mal výhľad na park, tam sa ale nedialo nič zaujímavé. No dosť jasne videl, že obloha sa zaťahovala sivými mrakmi, takže tma príde o čosi skôr. A dosť možné, že v blízkej dobe bude pršať. Striaslo ho.

 

Presmeroval pohľad na batoh, v ktorom sa ukrývali ich maliarske potreby na dnešnú noc. Hoci sa mu na tvári mihol spokojný úsmev, nevyhol sa otázke, čo vlastne chce s troma plechovkami oranžovej, jednou žltou, červenou a čiernou robiť. Prečo vybral práve tieto farby? Z toho nič nenamaľujú.

 

Uprostred myšlienok na to, aký je idiot, ho vyrušili dvere, ktoré sa odsunuli, a tmavovlasý chlapec, ktorý vstúpil dnu.

 

„Sasuke!“ ihneď zoskočil zo stola. Nedalo sa prehliadnuť, ako zrazu ožil.

 

„Naruto,“ odvetil ten so zjavným nezáujmom a zdvihol stoličku zo zeme, aby si mohol sadnúť.

 

„Hey, nevieš, čo sa dá namaľovať s tými farbami?“ Naruto kývol hlavou k batohu a do očí mu spadlo niekoľko zlatistých vláskov, ktoré zatiaľ úspešne ignoroval.

 

„Ty si debil.“

 

„Veď som sa iba spýtal!“ Založil si ruky na hrudi v urazenom geste.

 

„Pozri sa na svoju posteľ.“

 

Naruto urobil, čo po ňom chcel.

 

„No a čo že spávam s plyšákom!“ bránil sa automaticky.

 

„Ty si fakt debil,“ Sasuke prevrátil očami.

 

„Prečo zas?“ už bol mrzutý. Celú dobu naňho čaká len aby zistil, že je debil? V duchu sa mu za ten postreh poďakoval.

 

„Líška, Naruto, líška.“

 

„Ah!“ Naruto si tresol dlaňou do čela. „Jasné!“

 

 

 

„Už bude sedem?“ blondiačik ležal na posteli a znudene hľadel do stropu. Tmavovlasý chlapec ležal na svojej posteli a bezvýrazným pohľadom hypnotizoval hodiny.

 

„Nie“

 

„Už bude sedem?“

 

„Nie.“

 

„Už bude sedem?“

 

„Nie.“

 

„Už bude sedem?“

 

„Naruto, tým, že to budeš stále opakovať, nedonútiš tie ručičky pohnúť sa!“

 

„To možno nie, ale viem to urobiť inak!“ blondiačik sa zosunul z postele a podišiel k hodinám, obrátil ich a pohol malým kolieskom, ktoré pohlo minútovou ručičkou.

 

„Tak a už je sedem,“ povzdychol si Sasuke hľadiac na hodiny. Musí si zapamätať, že idú o pol hodinu dopredu.

 

„Juchú!“ potešil sa Naruto a vrátil predmet na miesto. „Môžeme ísť!“

 

 

Pravdou je, že keď Naruto so Sasukem dorazili do Leeho izby, všetci ostatný tam už nejakú tu dobu boli. Každý si zabral svoje miestečko – Lee stoličku i stôl, kde mal svoju prácu, Kiba jednu posteľ, Shikamaru druhú, a Neji si sadol do otvoreného okna.

 

„Konečne ste prišli,“ Kiba sa uškrnul.

 

„Mali sme sa stretnúť až o siedmej,“ vypadlo zo zmäteného Naruta.

 

„Komu sa chce dovtedy čakať,“ poznamenal Neji zahľadený kamsi von.

 

Príchodzí iba tak postávali pri dverách, keďže nevedeli, kam sa majú odpratať. Všetky vhodné miesta sa im zdali zabraté. Naruto po chvíli podišiel k Leemu a nakukol mu ponad plece.

 

„Ako to ide?“

 

„Hotovo!“ vyhlásil v tú chvíľu Lee, všetkým ukázal vztýčený palec a svoje extra lesklé zuby.

 

„Ukáž!“ vyzval ho Kiba. Päť párov očí sa presmerovali ku stolu.

 

„Tak teda,“ Lee sa chvíľu prehrabával v oblečení, kým vytasil pár kusov. „Toto je tvoje, Kiba,“ hodil mu to. „Toto je... Nejiho... toto Shikamaruove. Narutove. A napokon Sasukeho.“ Ku každému sa dostalo pár kusov látky a ich nový majiteľ si ju podozrivo premeriaval.

 

 

 

Trvalo niekoľko minút, kým sa všetci prezliekli.

 

„Čo chceš podniknúť?“ obrátil sa Kiba na Naruta. Mal čierne trojštvrťáky, čierne tričko s dlhým rukávom a tmavooranžovú vestu s takisto čiernou kapucňou.

 

„Uvidíte. Ale musíme počkať do tmy,“ odvetil Naruto. Ponechal si svoje čierne tričko s krátkymi rukávmi a žltou špirálou na hrudi, mal dlhé oranžové nohavice s čiernym pásikom na boku, na rukách mal oranžovo-čierne návleky.

 

„To je otrava,“ zašomral Shikamaru. Mal oranžové nohavice pod kolená naspodku s čiernym pásikom. Čierne tričko a na tom tenkú bledooranžovú bundu, či niečo podobné.

 

„Zaujímalo by ma, o čo ide,“ prehodil energicky Lee. Mal rovnako ako Naruto dlhé oranžové nohavice, ibaže bez akéhokoľvek pásiku. Čierne tričko s krátkym rukávom a oranžovým zipsom pôsobilo, ako keby na sebe mal dve, pričom to spodné bolo dlhšie a bledšie. Na rukách mal návleky rovnakej farby ako nohavice.

 

„Mňa tiež,“ podotkol Neji. Nohavice pod kolená mal narozdiel od Shikamarua čierne, s oranžovým pásikom dolu. Dlhé tričko s čiernym rukávom a tmavooranžovú bundu s rukávom po lakte.

 

No a posledný, ten, čo k tomu nič nepovedal, totiž Sasuke, mal na sebe dlhé čierne nohavice, ktoré mali naspodku jeden oranžový vodorovný pásik. Mal bledooranžové tričko a na ňom vestu bez kapucne tmavšej farby. Ležérne sa opieral o stenu a iba čakal.

 

 

 

Nastala hodina H, keď usúdili, že vonku je dostatočná tma a dnu dostatočné ticho na to, aby podnikli to, čo chceli podniknúť. V zástupe za Narutom sa teda vybrali po výbavu, ktorá pozostávala z istých maliarskych potrieb, o ktorých však vedeli iba dvaja z nich.

 

„Po čo teraz ideme?“ spýtal sa pohotovo Lee.

 

„Po veci,“ odvetil Naruto zvesela už keď posúval dvere do izby a bral tú tašku na kolesách, po ktorej ráno pán Megahusté Obočie poškuľoval.

 

„Čo tam je?“

 

„Zopár kýbľov,“ zaznela pomerne ľahostajná odpoveď a to už sa blondiačik s úsmevom na perách zvrtol a zamieril von.

 

 

 

„Líšku?“ Neji naňho pochybovačne hľadel. „Ti šije?“

 

„Prečo?“ Nechápal Naruto.

 

„Ty chceš namaľovať na stenu školy líšku?“

 

„Máme oranžovú farbu! Tak áno!“

 

„To nie je nič iné oranžové?“

 

„My sme oranžový!“ vyhŕkol pohotovo Lee. Neji ho umlčal pohľadom.

 

„Prečo sa nepustiť do abstraktného umenia?“ Kiba si vyhŕňal rukávy.

 

„Tak,“ zhodnotil Naruto a každému strčil do ruky kýbeľ farby a štetec. On sám mal žltú, červená pripadla Nejimu a čierna Shikamaruovi.

 

„Do toho!“ Lee priskočil k stene, čo následne urobili všetci ostatný, ale zostali na ňu zízať.

 

„Um, ako začať?“

 

 

 

Po tých pár počiatočných šmuhách, ktoré na stene urobili, sa zdalo, že postupujú takmer systematicky. Tam, kde Shikamaru maľoval čiernou, ostatný hádali, že bude hlava, a tak sa správali podľa toho, ale vôbec si nedohodli kto bude čo robiť. Jednoducho každý kreslil po svojom, takže ak by to dokončili, pravdepodobne by z toho bolo nejaké monštrum. Ibaže ju nedokončili. Všetko začalo, keď Kiba odstúpil, aby na to poriadne videl, a pri tom pofŕkal Leeho farbou. Ten to hneď zobral ako nejakú šibnutú výzvu, celý svoj štetec ponoril do svojej farby a ohnal sa ním po Kibovi. Naruto sa začal na tom smiať, čo sa ale psiemu chlapcovi nepáčilo, a tak urobil to isté čo Lee, ibaže mieril na Naruta. Lenže, blondiačik sa zohol, a tak až na pár ryšavkastých vláskov celý útok schytal Neji. Naruto sa ďalej smial a začal len tak pofrkovať svojím štetcom, čo sa ale veľmi nepáčilo ostatným, najmä Shikamaruovi, ktorého ľavý rukáv bol za chvíľu celý žltý. Zrazu si niekto povedal, že nie je fér, keď Sasuke zostáva čistý, a ten sa len tak-tak uhol čiernej spŕške.

 

No, tak nejako to celé začalo...

 

Celé farebné bláznovstvo našich rebelov...

 

Začali šermovať svojimi štetcami, bolo im jedno, na koho mieria. Kto bol blízko nich, ten to schytal. Nočné ticho pretínal smiech a výkriky. Rýchlo boli celí od farby – oni, tá stena a ešte i tráva pod ich nohami. Z Naruta to len tak kvapkalo, pretože bol v strede, a stačilo aby sa raz otočil okolo svojej osi, aby postriekal protivníkov nie len farbou zo štetca, ale aj zo svojho oblečenia.

 

Po chvíli intenzívnej paľby usúdil, že nie je najlepšie byť uprostred prestrelky, a popri Shikamaruovi chcel prekĺznuť z kruhu, ktorý vznikol, ibaže ten chytil kýbeľ svojej čiernej farby a celý ho naňho chrstol. To už sa smial každý a naplno.

 

Každý okrem Sasukeho.

 

Ten síce tiež hojne prispieval k ich novovzniknutej vojne, a takisto sa bavil, ibaže aj pri tom celom sa nesmial. Ako keby to nedokázal. Ako keby potreboval niekoho, kto ho to naučí. Prebodol ho pár azúrových očí, ktoré patrili niečomu čierno-oranžovo-červenému, pričom všetky známky blonďatosti boli dávno ta-tam. Tie oči ho prebodávali takým skúmavým pohľadom, že by aj uhol, ak by sa tomu indivíduu na perách nezjavil šibalský úsmev a nevydalo sa priamo k nemu.

 

„Sa-su-ké!“ zajačal už pri ňom a svojím štetcom mu štuchol priamo do líca, kde zostal rozsiahly žltý fľak. Na to Uchiha frkol jemu cez tvár oranžovú farbu. Ostatný si medzitým všimli, že ich hlavný cieľ zdrhol, a tak presmerovali svoju pozornosť k nim, čo bývalému blondiačikovi neuniklo, a tak využil Sasukeho rýchlo ako štít.

 

Štít, ktorý bol do tej chvíle najčistejší z prítomných, čo sa o ňom ale o päť sekúnd povedať nedalo.

 

„Naruto!“ zasyčal. „Ja. Ťa. Zabijem!“

 

Za jeho chrbtom sa ozval anjelský smiech. Naruto sa rozbehol naprieč trávnikom, smerom do srdca parku, a všetci ho nasledovali, s vražednými úmyslami, štetcami a vedrami farby, ktorá sa po ceste rozlievala.

 

Niekde tam uprostred bola fontána. Kopa označkovaných stromov viedla práve tam, na to miesto, kde Naruto zabrzdil, zhlboka sa nadýchol a ponoril hlavu pod vodu, aby sa aspoň trochu zbavil farby na tvári. Ibaže to už ho dohnali ostatný a s veľkým potešením ho celého hodili do fontány. A on sa iba smial a smial. Začal rozhadzovať rukami a jačať čosi o tom, že je to super.

 

Prestali si ho všímať a ďalej zápasili medzi sebou, až kým vo vode neskončil aj Lee, a po ňom Kiba, a napokon Sasuke, proti ktorému sa Shikamaru s Nejim spikli. Poslední dvaja potom smelo vliezli k ostatným.

 

Fotntána bola pomerne veľká, voda v nej mala niečo nad pol metra a bola príjemne chladivá, v porovnaní s teplou bezveternou nocou. Väčšinu z tých, čo sa v nej ocitli, bolela bránica a snažili sa upokojiť, nejakým zázrakom prestať smiať, pretože už vážne mali dosť. Po nejakej pol hodinke a menšom bojovom špliechaní vody už iba mlčali a hľadeli na hviezdy, ktoré bolo dokonale vidieť, napriek mrakom, ktoré Naruto pred tým z okna videl.

 

„Ja som ale farebnejší než ty,“ ozval sa zrazu Naruto mieriac na Leeho.

 

„Nehovor!“ zasmial sa ten a hneď si dal ruku na brucho.

 

„Poďme ešte niečo robiť!“ žiadal blondiačik. Hoci, jeho vlasy boli veľmi farebné.

 

„Ty ešte nemáš dosť?“ vzdychol si unavene Neji.

 

„Nemám, nemám!“ súhlasil Naruto i keď potlačil zívnutie, dal sa na štyri a prešiel priamo ku Sasukemu. „Už ma nechceš zabiť? Sa-su-ké?“

 

„Chcem,“ odvetil ten nezainteresovane.

 

„Tak?“ Naruto mierne nahol hlavu a dopodrobna skúmal jeho tvár, upretú na oblohu.

 

„Až na to budem mať dosť síl...“

 

„To ste všetci fakt tak moc unavený?“ spýtal sa ich zronene.

 

„Hai,“ zaznela hromadná odpoveď.

 

„Tak tu neseďme a poďme dnu!“ Naruto sa pokúsil postaviť. Voda, ktorá bola na začiatku priezračne čistá, bola teraz zakalená, a aj napriek tomu boli všetci stále neuveriteľne špinavý. Takmer sa mu podlomili kolená, ale zvládol to, predral sa až ku okraju a s majestátnym šplechnutím sa dostal na suchú zem. Hneď za ním vyliezol Sasuke, a potom to isté urobil aj Kiba, až na fakt, že sa otriasol ako pes. Neji s Leem a Shikamaruom sa vytrepali za nimi takmer súčasne.

 

 

 

„Bola to zábava, čo?“ škeril sa Naruto, prechádzajúc popri stene, ktorú zmaľovali. Lee sa zastavil.

 

„Vyzerá to ako líška s veľa chvostami.“

 

„Hm?“ Naruto sa obzrel. „Skôr ako nejaký démon!“

 

Kiba sa zasmial a viac tomu nevenovali pozornosť. Dostali sa do budovy školy, to sa ale ešte stále neutíšili, a tak sa z nejakej chodby ozval čísi hlas. Určite bol dospelý.

 

„Hej!“ zakričal. „Kto tam je?!“

 

„Ups,“ prehodil Naruto a smial sa ďalej. „Mali by sme ujsť,“ podotkol ešte.

 

„Mali,“ pritakal Kiba a tiež vyprskol do smiechu.

 

„Rozdeľme sa do dvojíc, aby sme neboli ako stádo slonov,“ navrhol Shikamaru ktorý sa márne bránil pošklbávaniu kútikov úsť.

 

„Fajn.“

 

„Kto s kým?“ spýtal sa Neji, ktorý zostával relatívne pokojný, aspoň navonok.

 

„Myslím že to bol mladý Hyuuga,“ ozval sa druhý hlas. Kroky sa blížili.

 

„Neji s Leem, si jediný kto ho strpí,“ Shikamaru im ukázal jednu z chodieb a oni sa rozbehli. „Naruto, na tebe zostáva Sasuke,“ ukázal opačným smerom, blondiačik prikývol a spolu s Uchihom sa rozbehli do tmy. No a Shikamaru a Kiba sa vybrali posledným možným smerom, preč od profesorov.

 

Neji a Lee sa dostali bezpečne do svojich izieb ako prvý a ihneď zamierili do kúpeľne.

 

Shikamaru s Kibom sa dostali do jedálne, kde zastali, aby sa vydýchali, a tiež sa započúvali, či ich niekto nesleduje, čo ale nebolo také jednoduché, kvôli neprestávajúcemu chichotaniu.

 

Naruto so Sasukem mali najväčšiu smolu, pretože Narutovi sa šmyklo a on tvrdo narazil o zem. Sasuke zabrzdil, čo nebol práve najtichší šmyk, a hneď zaregistroval, že idú práve po nich. Kričali niečo o tom, že na zemi je mokrá stopa, nejaká farba či čo. Sasuke pomohol Narutovi na nohy, ten ale skuvíňal, a tak ho zatiahol do jednej z postranných miestností.

 

„Ah, stopa končí!“

 

„Kam zmizli?“

 

„Poďme pohľadať tých druhých, asi mierili do jedálne.“

 

„Určite to bol Hyuugov hlas. Nemali by sme sa pozrieť k nemu na izbu?“

 

„Ach, no ja neviem, pôjdeme za ním ráno, som unavený...“

 

Sasuke s Narutom, natisnutý jeden na druhého v miniatúrnej skladovacej miestnosti, si obaja vydýchli a po chvíli, kým bolo ticho, aj vyliezli von, kde sa začal Naruto smiať. Vedel síce, že ráno pôjdu po nich, ale nič si z toho nerobil, cítil sa tak skvele ako ešte nikdy. Aj keď ho bolela hlava z toho, ako mu raz po nej Kiba švacol štetcom, a tiež koleno z toho pádu, s radosťou by mohol vyhlásiť, že to bol najlepší deň jeho života...