- Velikost textu +

Keď už boli bezpečne vo svojej izbe, vyvstal ďalší problém. Boli celý špinaví a túžili po dvoch veciach – osprchovať sa a ísť spať. Ibaže, kúpeľňu mali bohužiaľ len jednu, a hneď, ako si to uvedomili, vrhli po sebe pohľad a rozbehli sa tam. Pri  dverách z mliečneho skla do seba strkali a snažili sa dostať dnu prvý, čo bolo v ich stavu dosť náročné.

 

Sasuke však úspešne prekĺzol dnu, ihneď nasledovaný Narutom.

 

„Smola,“ vyriekol svojím typickým tónom a vytlačil odtiaľ Naruta. Dvere sa nedali zamknúť, a tak iba zatajil dych a čakal.

 

Najskôr počul iba nadávky. Potom videl Narutov obrys, ako ho hypnotizuje cez to sklo. Celkom citeľne začul povzdych a blondiačik mu potom zmizol z dohľadu. Ešte chvíľu počkal, kým sa začal vyzliekať, aby sa mohol osprchovať.

 

Naruto si medzitým sadol na zem a vyzliekol si tričko, chrbtom sa oprel o posteľ a zadíval sa na strop. Naozaj zaujímavý biely strop. Vedel, že to potrvá. Predsa len, dostať zo seba všetku tu farbu, to určite nie je jednoduché.

 

Práve prechádzal jeden deň do druhého, hoci podľa hodín v ich izbe bolo už pol jednej, keď Naruto zaspal, a len pár minút na to vyšiel Sasuke z kúpeľne.

 

„Naruto?“ hlesol potichu, podišiel úplne k nemu a čupol si.

 

Nechcel ho budiť, pretože vyzeral tak zlatučko, ale koniec koncov, ak by spal takto na zemi a navyše od farby, nebolo by to dobré. Preto ním zatriasol, najskôr iba trochu, no keď to nepomohlo, tak to urobil poriadne, div že z neho nevytriasol dušu.

 

„A-a-a-a-a-a-a-a,“ dostalo sa z Naruta. „Sasuke?“ prižmúril oči.

 

„Máš voľnú kúpeľnu.“

 

„Mhm, dobre,“ zamrmlal blondiačik a už chcel znova zaspať, keď to divné čosi čo bolo pri ňom ním znova zatriaslo. Ohnal sa po tom. „Čo je!“

 

„Preber sa a choď sa umyť!“

 

„Sa mi nechce...“

 

Sasuke ho násilne vytiahol na nohy a postrčil ho do kúpeľne.

 

„Hlavne nespadni a neutop sa!“

 

„Odkedy prejavuješ takú starosť o živú bytosť?“ zívol si Naruto a nečakajúc na odpoveď zavrel mliečne dvere.

 

 

 

Ráno v nedeľu kráčali po chodbe dve postavy. Jednou z nich bol Iruka, ten, ktorý minulú noc spoznal Nejiho hlas. Tou druhou postavou bol istý Deidara, pri ktorom si nikto nebol istý, ku ktorému pohlaviu vlastne patrí. A tak sa všetci radšej držali od neho ďalej. Jeho záľubou bola chémia, najradšej keď niečo vybuchlo. Ale i tak, bol to profesor, hocako strelený, vyžadoval rešpekt.

 

Bok po boku kráčali po chodbe a teraz jasne videli zaschnuté a mierne vyblednuté šmuhy na zemi, ktoré sa na jednom mieste rozdelili a viedli troma rôznymi smermi.

 

„Zavedú nás priamo k nim,“ zatlieskal veselo Deidara.

 

„Ako ich chceš potrestať? Nechať ich po škole?“ pozrel naňho Iruka.

 

„Nie,“ zazubil sa milovník explózií. „Viem, čo bude väčší trest. Stačí ich iba nahnať do jednej z izieb.“

 

„Neviem čo máš v plánu, ale nepáči sa mi to.“

 

„Neboj sa, ani im sa to nebude páčiť,“  Deidara žmurkol a vykročil po jednej zo stôp, pričom sa nahlas pýtal sám seba ako ich všetkých dostanú do jeden z izieb, a tiež do ktorej.

 

 

 

Lee sa prebral podivuhodne skoro. Vlastne, on vždy vstával skoro, takže to nebolo až také zvláštne. Obliekol sa do obvyklých vecí, keďže tamtie zo včera bude musieť nejakým zázrakom vyprať. Urobil pár klikov, drepov a podobných cvikov a o malú chvíľku už vybehol na chodbu. Rozhodol sa len tak prebehnúť po chodbách, ale po pár metroch zastal, pritisol sa k stene a na ani nie na sekundu vykukol spoza rohu.

 

To, čo počul, sa mu nepáčilo. Idú im po stopách. Mal by varovať ostatných. Rozhliadol sa okolo seba, zhodnotiac svoju pozíciu a najbližšieho možného kandidáta.

 

Odsunul dvere na Nejiho izbe, Hinate venoval len letmý pohľad a sklonil sa nad neho.

 

„NEJI!“ vykríkol dosť jasne na to, aby to okamžite prebralo jeho, Hinatu a k tomu aj všetkých v okolných izbách.

 

„Čo je?! Kruci, Lee, to si ty!“ zamračil sa naňho keď už sedel a ovalil ho vankúšom po hlave.

 

„Au!“  ozval sa Lee dotknuto. „Musíš okamžite vstať. Profesori, vieš, tí zo včerajška, idú sem!“

 

„Prosím?!“ Neji naňho vyvalil svoje očiská.

 

„Musíme sa poponáhľať,“ Lee hodil nervózny pohľad na dvere. „Neviem koľko im to bude trvať. A musíme varovať ostatných.“

 

„Dobre,“ prikývol Neji pomaly. „Choď zobudiť ostatných, stretneme sa... pri fontáne?“

 

Lee prikývol a vyšiel z jeho izby. Ako ďalšia bola o hodný kus ďalej tá Narutova a Sasukeho. Zhlboka sa nadýchol, pre každý prípad, a vošiel dnu. Uvidel oboch ako spokojne spia na svojich posteliach, postavil sa doprostred malej miestnosti a...

 

„NARUTO-KUUUN!“ zaziapal. Zobudilo to oboch.

 

„Doriti, čo jačíš!“ oboril sa naňho Sasuke skôr, než Naruto stihol čo i len otvoriť ústa.

 

„Iruka-sensei a Deidara-sensei sú na ceste sem, chcú nás potrestať. Rýchlo sa oblečte a stretneme sa pri fontáne.“

 

„Huh?“ Naruto naňho nechápavo pozrel, a už ho nebolo.

 

Zamieril do Kibovej izby, toho zobudiť bolo najťažšie, krik mu nepomohol, a tak zašiel po trochu vody, ktorú mu chrstol do tváre. Potom začal Kiba čosi vrieskať a Lee ho hodnú chvíľu upokojoval, kým mu mohol vysvetliť, o čo ide. Počkal, kým sa obliekol, a spolu sa vybrali ku fontáne, dúfajúc, že ostatný tam už sú.

 

 

 

„Tu! Tu!“ jačal nadšený Deidara a ukazoval na zem. Stopy jasne viedli do izby číslo 36. Spoza dverí začuli nesporne nejaký zvuk. „Máme ich! Máme ich!“ tešil sa ako malé dieťa.

 

„Poďme dnu,“ vyzval ho s povzdychom Iruka.

 

„Hai! Hai!“

 

 

 

O niečo málo pred tým sa Naruto so Sasukem obliekli, a chceli vyjsť z izby, ibaže keď Sasuke vykukol na chodbu, zbadal tých dvoch mieriacich k nim. Boli zatiaľ dosť ďaleko a jeho si nevšimli, ale ak by vyšli na chodbu, boli by prezradení. Preto rýchlo zaliezol dnu a pozrel na Naruta.

 

„Tade to nepôjde.“

 

„Dokelu!“ Naruto sa rozhliadal. A potom to uvidel – hrubý konár stromu, mieriaci k ich oknu, o ktorom si vtedy myslel, že by mohol slúžiť v prípade núdze ako únik. „Okno!“ pribehol k nemu a otvoril ho.

 

„Vylez von,“ Sasuke si premeral strom.  Nemusel by byť veľký problém zliezť až dolu. A potom budú prakticky v parku, ku fontáne je to kúsok.

 

„Eh,“ Naruto sa zháčil a odstúpil od okna. „Choď prvý.“

 

Ak by mu Sasuke v tej chvíli videl do očí, uvidel by strach. Ale on nevidel, lebo Naruto sa odvrátil a zjavne zaujato pozeral na dvere. Tak si iba vzdychol, vyliezol na okno a prekonal tých pár centimetrov ku konáru. Trochu sa posunul, aby urobil miesto, a obrátil sa.

 

„Poď.“

 

Naruto hľadel kamsi do prázdna.

 

„Čo je? Poď!“

 

„Ja... ja...“

 

„Čo?!“ zavrčal Sasuke. Bol netrpezlivý a mal na to právo.

 

Vtedy mu Naruto pohliadol do očí. Vyzeral vydesene.

 

„Ja nemôžem, Sasuke!“

 

„Ale môžeš,“ odvetil potichu s naprostým pokojom v hlase.

 

Spoza dverí ich izby sa ozvalo radostné „tu! Tu!“

 

„Naruto!“ Sasukeho hlas nabral na naliehavosti.

 

„Máme ich! Máme ich!“

 

Naruto prehltol a s ťažkosťami vyliezol na okno. Tých pár centimetrov, ktoré Sasuke prekonal, sa mu zdali ako obrovská priepasť. Tiež, tri poschodia, to nie je práve najnižšie.

 

„Poďme dnu.“

 

Naruto sa obzrel ponad plece. Sotva badateľne sa chvel. Sasuke podišiel bližšie a natiahol k nemu ruku.

 

„Noták.“

 

„Nezvládnem to,“ zašepkal Naruto.

 

„Hai, hai,“ ozvalo sa spoza dverí, takmer ako keby mu niekto pritakával.

 

„Rýchlo!“ súril ho Sasuke. „Podaj mi ruku!“

 

Ale Narutove prsty sa pevne zakvačili o rám okna. Iba pokrútil hlavou.

 

„... veríš mi?“ Sasukeho hlas bol zrazu tichý, chladný, no nie menej naliehavý.

 

„Verím,“ šepol Naruto.

 

„Podaj mi ruku!“ tmavovlasý chlapec zbadal v azúrových očkách váhanie. „Nespadneš. Ver mi.“ Dokonca sa pousmial. Bolo to prvý krát, čo Naruto videl na jeho tvári úsmev, niečo v ňom sa zlomilo. I keď to bol iba akýsi náznak úsmevu, bol úžasne upokojujúci.

 

Pozbieral všetky sily len na to, aby mu podal ruku.

 

„Tak vidíš,“ Sasuke znepokojene pozrel ponad jeho plece. Začul za dverami nejaký hluk a vedel, že každú chvíľu sa začnú posúvať. „Druhú,“ vyzval ho.

 

A Naruto poslúchol. Oboma rukami sa držal Sasukeho, pevne ako záchranného lana.

 

„Nepozeraj dolu, dobre? Teraz poď, polez na konár.“

 

 

„Kde sú?“ Kiba sedel na jednej z lavičiek, na jej operadle, a čakal, rovnako ako Lee a Neji.

 

„Naruto so Sasukem by tu už mali byť, budil som ich skôr než teba,“ zamyslel sa Lee.

 

„A Shikamaru?“ pozrel naňho Kiba. Lee zamrzol. Toho nezobudil! A teraz už bolo neskoro na čokoľvek.

 

Autorovy poznámky na konec:

Tak čo myslíte, ako to celé dopadne? :D .. no a ako obvykle. čakám komentáre :D