- Velikost textu +
Autorovy poznámky ke kapitole:

Ja sa priznám, že dnes (14.11.) mám narodeniny :) :D Snáď sa vám kapitolka páči, čakám komenty ;)

***

Naruto bol násilne prebudený zavčasu zrána, keď sa vonku ešte len ozývali prvé slnečné lúče a sfarbovali krajinu do skorej sivej. Nestála chvíľka, niekde medzi dňom a nocou, a stačí počkať len pár minút kým sa všetko napraví a slnko vystúpi na svoje právoplatné miesto na oblohe. A že čo to našeho blondiačika tak zobudilo? Dve veci, alebo skôr udalosti, ktoré tesne za sebou nasledovali.

Za prvé, z ríše snov ho vytrhlo podivné šteklenie na jeho nose a lícach. Zafunel, nevedel čo to je ale rozhodne sa mu nechcelo zisťovať to, pretože to by sa musel buď pohnúť alebo otvoriť oči. A ani jedno z toho sa mu vôbec nechcelo, dosť jasne si vedel predstaviť, koľko je asi tak hodín. Lenže, šteklenie neustalo, naopak, bolo ešte dráždivejšie, a tak sa ohnal rukou, aby to čokoľvek dal ďalej od svojej tváre. Dosť ho prekvapilo, že to niečo bolo na dotyk skôr ako niekto. Zjavne mu unikali udalosti predošlej noci, pretože po tom, čo prešiel rukou z ramena tej osoby až ku jej drieku, ktorý nemala zakrytý pyžamom, ako keby mu došla tá informácia, že to, čo leží vedľa neho je človek, a to, čo ho šteklilo boli vlasy. Otvoril očká a tu niekde sa dostávame k druhému faktoru.

No tak v druhom rade to bola jeho vlastná reakcia, i keď podiel na tom malo i to, že bol už na úplnom kraji postele. Jednoducho, dramatický nádych a boletivý pád, pekne dolu k zemi. Až potom ako keby mu naplno došlo, že už sú naspäť z chaty, že je vo svojej izbe, tá posteľ je malá, a to indivíduum, ktoré sa na nej rozvaľuje...

Jednou rukou si držal vzadu hlavu, bolestne sykol, a po druhý krát otvoril očká, keďže behom pádu ich stihol zatvoriť. Pozeral do Sasukeho spokojne spiacej tváre. Chlapec mal pohodlie a taktiež celú Narutovu posteľ sám pre seba. A pravdebodobne by spal ešte dosť dlho, ak by si Naruto nepovedal, že je to nespravodlivé, a nevrhol sa naňho.

Presnejšie, vynaložil tú námahu, aby sa vytrepal hore na posteľ, jednu ruku dal krížom cez Sasukeho a potom ním chvíľu triasol, kým sa Uchiha neprebral.

 „Čo chceš?" nevrlo sa mračil.

 „Ako že čo chcem, chcem spať!" vyhlásil blondiačik urazene.

 „Choď," zaznela nezaujatá odpoveď a Sasuke sa mu obrátil chrbtom.

 „Ležíš v mojej posteli!" obvinil ho Naruto.

 „Na tvoje prianie," sotva bolo rozumieť keď Sasuke ospalo mrmlal do vankúša.

 „Héé?" Naruto si nejako nevedel rozpamätať na to, že sa v noci zobudil. „Och," zrazu ho osvietilo a poobzeral sa. „A kde je to dievčatko?"

 „..."

 „Sasuké?" Pozrel naňho, ale moc toho nevidel, keďže Uchiha mu bol chrbtom. Preto ho obrátil tak, aby mu videl do tváre. „Aaaale, ty už znova spíííš?" zatiahol nespokojne.

 „Baka Sasuke," zašomral si a zošmykol sa lenivo na zem. Mal zlú predtuchu, že po tomto už len tak nezaspí, lenže nemal práve chuť na nejakú inú aktivitu Zrazu sa doňho vkradol pocit samoty, ako tak sedel na zemi. Veď ešte i jeho posteľ si privlastnil niekto iný! Vyhliadol si teda najbližšiu voľnú posteľ, zhodou náhod práve tú Sasukeho.

V duchu napočítal do troch, za tú chvíľku sa odhodlal podniknúť prieskumnú výpravu ku tomu kusu nábytku. Teda, meter od neho bol už a pred tým, ale toto bolo iné - alebo si to aspoň nahováral. Takže po chvíľke skúmavého civenia, niekde v bode keď ho to už omrzelo, proste vstal a jediným skokom sa na onú posteľ vrhol. No tým jeho invázia ešte neskončila. Musel predsa dôkladne ponatriasať ten vankúš, nezabudnúc ho otrieskať o všetko naokolo, aby sa uistil, že je dostatočne mäkký a nie je nebezpečný. Potom zdvihol perinu, a keďže pod ňou neobjavil nič zaujímavé, sám sa tam všuchol. Pekne sa schúlil to klbka a škaredo pozrel na Sasukeho.

Na zlatučkého spiaceho Sasukeho, ktorý z nejakého dôvodu vyzeral v tú chvíľu hrozne sladučko.

Naruto si utrel slinu a prinútil sa nepozerať sa tam. Zistil, že najjednoduchší spôsob ako to dosiahnúť je otočiť sa mu chrbtom.

Perinka, pod ktorou bol, nebola vyhriata. Celú chladnú noc pod ňou nikto neležal, bolo treba aby prebehla tepelná výmena pred tým, než tam bude príjemne. Naruto sa prikryl až po uši a unavene zavrel oči.

A vtedy jasne ucítil Sasukeho. Teda, jeho vôňu. Bolo to zvláštne, ako keby ho mal niekde pri sebe, ako keby bol prikrytý samotným Sasukem. Divná predstava. Naozaj začal uvažovať nad tým, aké by to bolo, ale ani jeho abstraktné pojímanie skutočnosti nedokázalo obsiahnuť túto imagináciu. Po pár nádychoch sa mu i tak vyhnala z hlavy. Vlastne, tá vôňa ho obrala o všetky myšlienky.

Najskôr si myslel, že nezaspí... ale predsa len zaspal..

Keď sa znova prebudil, slnko už svietilo vysoko na oblohe. Ešte stále by spal, ale to svetlo, ktoré mu žiarilo do očí, mu to jednoducho nedovolilo. A keď zaboril hlavu do vankúša, vdýchol tú omamnú vôňu a radšej sa prudko vzoprel na rukách a v konečnej fáze i posadil. Hodil zvedavý kukuč na obe strany - na jednej stena, na druhej naňho vybafol jeho vlastný plyšák, ktorého bez varovania hodil Sasuke.

Inštinktívne sa prikrčil a vďaka tomu mu malá líška pristála priamo na tvári.

 „To čo bolo?!" dožadoval sa vysvetlenia, pričom líštičku starostlivo mačkal v náručí.

 „Nič," Sasuke vstal z postele a rozospato zamieril do kúpeľne.

 „To čo bolo??" zopakoval bezvýsledne Naruto trochu iným tónom. Samozrejme, pre tentokrát bol starostlivo ignorovaný. „Sá-sú-ké!" zamrnčal.

Ozval sa zvuk tečúcej vody. Zároveň s tým do miestnosti vkĺzol Lee.

 „Naruto!" hodil na blondiačika jeden zo svojich typických kúl úsmevov.

 „Lee," Naruto vstal zo Sasukeho postele a premiestni sa na tu svoju, aby mohol plyšáka umiestniť na jeho právoplatné miesto pri vankúši.

 „Čo robíš?" Lee si vzal stoličku, dal ju do stredu miestnosti otočenú ku dverám a obkročmo si na ňu sadol tak, že sa rukami oprel o operadlo.

 „Um... nič..." Naruto si uvedomil že drží svoju perinu blízko pri svojej tvári. Už i tá teraz voňala po Sasukem a to bolo... „Nič," zopakoval náhle a perinu pustil.

 „Ah, nič," Lee žiaril ako slniečko. „A vieš čo?" Nahol sa dopredu, takže stolička bola na dvoch nohách, no on sa svojimi vlastnými zapieral do zeme, takže sa nemohlo stať, že by sa prevrátil.

 „Čo?" krútil Naruto hlavou.

 „Kiba má dneska narodeniny," podsunul mu Lee supertajnú správu.

 „Čo?! Dneska?!" trhlo Narutom. Taká veľká oslava, to chce i dosť času naprípravu. „Ale.. Ale.. ako dlho to už vieš?"

 „Povedal mi to Shikamaru," Lee spojil tie dve tmavé pralesy nad očami.

 „Musíme niečo vymyslieť," povedal blondiačik z časti sám pre seba.

 „Hai, viem. Teraz idem za Nejim, za hodinu sa stretneme v učebni," stolička dopadla späť na štyri.

 „V ktorej?" nechápal Naruto.

 „V tej," Lee vstal a stoličku názorne zhodil na zem pred dvere.

 „Aháá, zabarikádovanej," pochopil Naruto narážku na Kibove zhadzovanie lavíc.

 „Hai," pritakal Lee, ledabolo vrátil stoličku na miesto a žmurkol na Naruta.

 „O hodinu?" blondiačik pohľadom vyhľadal hodiny.

 „Príď."

 „Prídeme," odpovedal Sasukeho hlas.

 „Uh.. no čaute," kývol im prekvapený Lee a pre istotu odišiel.

Naruto zdvihol pohľad ku Sasukemu. „Aj ty ideš? Dobro...voľne?"

Sasuke mal na sebe čierne nohavice a to bolo tak všetko. Na hrudi a ramenách sa mu perlili kvapôčky pochádzajúce zo sprchy a na hlave mal prehodený biely uterák. Mal taký ten svoj typický nadradený pohľad, jednu ruku zdvihol hore a odhrnul si mokré pramene tmavých vlasov z očí.

Práve tento výjav spôsobil Narutove nechcené rozdelenie slova, keď sa na chvíľu jeho myšlienkové pochody úplne pretrhli.

 „Hn..." odvrátil tvár ku oknu.

 „Sasuke!" Naruto bol nadšený. Na perách sa mu roztiahol úsmev. Potom si ale na niečo spomenul. „Kde je Ai?"

 „Kto?" zaznela odpoveď s otáznikom. Nebolo to nechápavé, len ľahostajné či možno neochotné.

 „Predsa.. to dievčatko.."

 „Doma."

 „Doma?"

 „Vravel som."

 „Héé?" Uzumaki sa snažil spomenúť si na niečo také. „Čo presne si vravel?"

Sasuke si otrávene povzdychol a znova naňho pozrel. „Nepatrila ti. Tak som ju vrátil."

„Komu?"

 „Predsa rodičom," Uchiha prevrátil očami.

 „Ah... ale..." Naruto sklonil hlavu.

 „Ale?" Sasuke nadvihol obočie. Toto mu robiť, vzbudzuje v ňom zvedavosť. A navyše ani nedopovie...!

 „Ale ja som povedal, že ju vrátim," zašomral Naruto bezvýrazne. Nepáčilo sa mu hovoriť o nej ako o veci, majetku. „Povedal som... len som chcel aby si ty povedal že.."

 „Ach tamto," osvietilo Sasukeho.

 „Nó." Azúrové očká opatrne pohliadli do tých čiernych.

Tie mu venovali dlhý pohľad a po niekoľkých nekonečných sekundách sa mu ich majiteľ obrátil chrbtom...

Hinata sedela na posteli v Sakurinej izbe. Čisto dievčenské izby boli z nejakého dôvodu väčšie než tie chlapčenské. I keď to nebolo o veľa, ten rozdiel by si nevšimol len slepý.

 „Máš to tu pekné..." poznamenala tichučkým hlasom už po niekoľký krát.

Ružová hlava vykukla z dverí kúpeľne. „Veď už si tu pred tým bola. Nie je tu nič nové."

 „Ja viem..." Hinate zahoreli líca. Proste, keď nebola na takpovediac domácej pôde, bývala nesvoja. Pôsobilo tak na ňu všetko - počnúc izbami jej priateliek a končiac Uzumaki Narutom.

 „A prečo si vlastne prišla?" zaujímala sa Sakura. Jej hlava sa znova stiahla do kúpeľne aby mohla pozerať do zrkadla kým si česala vlasy.

 „Stratila som to..."

 „Čo? Čože? Hovor hlasnejšie..." zamračila sa ružovovláska na svoj odraz.

 „Ten papier. Ja som ho stratila," Hinata sklonila hlavu.

 „Ty si trdlo," Sakura to už vzdala, odložila hrebeň či vlastne kefu a vyšla z kúpeľne. „Noták. Hlavu hore," prisadla si ku Hinate a jednou rukou ju objala okolo pliec. „Možno si si ho len niekam založila."

 „Ale ja som ho stratila už na chate.."

 „Nič si z toho nerob. Aj tak si myslím, že ak si chceš Naruta získať, mal by v prvom rade zistiť, že existuješ. Nepomôže ti vedieť také blbosti, aké tam boli napísané."

 „Neji by povedal..." hlesla Hinata, „že to bol osud. Malo to tak byť. Možno vôbec nemáme byť spolu."

 „Choď za ním, spýtaj sa ho, či niekoho má a potom uvidíš. Ak je voľný, možno čaká len na teba? I keď taký idiot si ťa nezaslúži.." neodpustila si Sakura štipľavú poznámku.

 „Uhm.." Hinata sa zľahka pousmiala. „Ja.. ja sa ho spýtam..."

 „Áááááh," zatiahol Naruto. „Ja teda už naozaj neviem!"

Bolo to už nejakú tú chvíľu čo sa stretli a snažili sa vymyslieť vhodný darček pre Kibu.

 „Ty určite vieš," povzbudzoval ho Lee. „Ty na to príííídeš ~ !"

 „Nespievaj! Nespievaj!" zavrčal naňho varovne Neji.

 „Hmpf..." Lee sa naňho zamračil ale aspoň zostal potichu.

 „Ale veď je to jasné..." podotkol Shikamaru tým svojím otráveným hlasom.

 „Už ťa nebaví čakať kým prídeme na čo myslíš?" provokatívne zadrel Naruto.

 „Ani nie."

 „Tak prečo nám to proste nepovieš?" nechápavo naňho pozrel Lee.

 „Ó bože..." Shikamaru ležal na posteli a díval sa do stropu. „Veď je to jasné..." zopakoval.

 „No ani nie," protirečil mu Neji.

 „Čím je Kiba známy?" pokúsil sa Shikamaru nejak to z tých zabednencov dostať.

...Chvíľa ticha...

 „Ja viem!" vyhŕkol zrazu Lee.

 „Tak?" Shikamaru nadvihol obočie.

 „Teda nie, neviem," uvedomil si zrazu Lee.

 „Má rád psy," ozval sa zamyslene Naruto.

 „BINGO!" Shikamaru mu zatlieskal. „Tak, a teraz, kto z vás má notebook? Musíme ísť na net."

 „A musíme? Načo?" záhada bola rozlúštená a Uzumaki necítil potrebu ísť na nejaký internet.

 „Predsa aby sme našli toho správneho psa, nie?" prevrátil Shikamaru očami.

Na to sa ozvalo zborové „ahááááááááááá".

Klopanie na dvere patrí k bežným zvukom zdvorilo oznamujúcim, že niekto čaká na prijatie. Bude si vyžadovať pozornosť, pravdepodobne bude niečo chcieť. Po opätovnom začutí tohto zvuku si môžete ľahko domyslieť, že osoba stráca trpezlivosť. Chvíľa ticha, uši nastražené, aby zachytili kde sa čo šuchne. Tretie klopanie. To už viete, že osoba za dverami vie, že ste dnu. Zisťujete, že nemáte na výber...

S povzdychom sa ozvalo „Vstúpte..."

Dovnútra vošiel bledý chlapec, sám o sebe divný, a ešte k tomu i v zvláštnom oblečení. V týchto chladných dňoch stále nosil tričko, ktoré odhaľovalo jeho brucho, a jeden rukáv mal dômyselne kratší než ten druhý.

Na úvod sa zdvorilo poklonil, šikovne sa zohol a počkal na akési zamrmlanie typu „čo chceš, nevidíš že pracujem?"

Pravda bola taká, že Jiraiya nepracoval. Iba nezmyselne využíval svoj voľný čas. Mal určenú pracovnú dobu a počas nej musel zostať v škole. A kým bol v škole, snažil sa plniť si svoju povinnosť ako šéfredaktor a vlastne jediný člen tímu zaoberajúcim sa školským časopisom. Jediný doň písal, ale nikdy mu to neprešlo. Vedenie mu to odmietalo vydať, keďže „na škole sú deti". Ak by to šlo cez Kakashiho, nikdy sa nemuselo stať, že časopis úplne prestali vydávať.

 „Prišiel som sa spýtať," narovnal sa Sai, „či by som mohol pomôcť s časopisom?"

 „Ééééh?" Jiraiya vyprskol to, čo práve pil, čím úspešne zamachlil všetky ručne písané papiere na svojom stole. „A kruci!"

 „Buďte rád že nemáte počítač," poradil mu Sai.

Jiraya sa ho pokúsil prepáliť pohľadom, no bohužiaľ mu to nevyšlo. „Tak, s čím by si mohol pomôcť?"

Sai sa sám pre seba usmial a urobil pár krokov vpred. Vzal voľnú stoličku, odloženú bokom, a prisunul si ju ku stolu. Niekoľko nápadov by mal. Zahľadel sa na Jiraiyu, nadýchol sa a spustil...

 „Tento! Tento!" ďobol Naruto prstom do monitoru.

Shikamaru, Neji i Lee sa naňho pochybne obrátili. Nemuseli ani nič hovoriť, zdvihnuté obočie hovorilo za všetko: „ten? Ten?!  Veď tam nie je ani obrázok. A pozri na tie zlatučké šteniatka tam hore! Si slepý? PREČO TEN?!"

Naruto na nich len pozrel s otázkou v očiach. Znova pozrel na monitor, očami preletel tých pár riadkov a svoj pohľad venoval naspäť tým trom, ktorý sa medzitým ani nepohli. „Čo je?"

 „Ako si na to prišiel?" dostal zo seba Neji za všetkých.

 „Nó. Aha," blondiačik sa znova obrátil k monitoru a veľavýznamne si odkašľal: „Darujem štvormesačné šteniatka kríženca, bielej farby, veľkého vzrastu. Potomstvo čau-čau Milly a neznámeho otca, predpokladá sa, že budú uznávať jedného majiteľa a budú to oddané a verné psy. Veľkého vzrastu."

 „Prečo to tam je dva krát?" rozhodol sa Shikamaru preskúmať oné riadky.

 „Asi že bude naozaj veľkého vzrastu," hádal Naruto.

 „Možno by bol lepší nejaký malý psík. Izbový," podotkol Lee. „Predsa len, sem psy asi nesmú. A už vôbec nie taký veľký."

 „Ako vieš?" Naruto sa obrázil chrbtom ku počítaču, oprel sa o stôl. „Čítal som poriadok, a nie je to tam. Čo nie je v zakázané, to je povolené. Navyše sme..." nedopovedal a vyzývavo naňho pozrel.

 „Eh, ReBeli!" vyhŕkol Lee keď mu došlo, že od neho očakáva koniec vety.

Naruto luskol. „Správne!"

 „To nie je ďaleko," zaťukal Shikamaru perom na monitor.

 „Ale stále potrebujeme odvoz," oznámil Neji.

 „Kde ho chceš zohnať?" samozrejme, všetci pozerali na Naruta. Ako keby vlastnil auto!

 „Nóó, ja nev-" nedopovedal.

 „Itachi?" ozval sa Sasukeho hlas. Ostatný medzitým i zabudli, že tam nejaký Sasuke Uchiha s nimi je, len tam stál opodiaľ, opieral sa o stenu a vôbec sa nezapájal do diskusie. A teraz?

Jedna ruka vo vrecku nohavíc a druhá zdvihnutá ku uchu, pridŕžal si tam mobilný telefón. Pohľad upretý na protiľahlú stenu.

 „Potreboval by som odvoz... Ešte dnes, čo najskôr... Nie, nie, to bude dobré... Nie, vezmi druhé.. Áno. Bude nás viacej... Tak..." čierne oči zablúdili pohľadom do strany, ku štyrom osobám ktoré dychtivo čakali na verdikt. „...Piati nanajvýš..." zamračil sa, znova na stenu. „Itachi!" zavrčal, zhlboka sa nadýchol a prevrátil očami. „Baka!... " opäť sa zatváril vyrovnane. „Hai. Arigato. Budeme čakať."

Červené tlačítko, koniec hovoru. Ruka s mobilom klesla, šikovne ho všuchol do vrecka.

 „Tak?" uniklo nedočkavo Narutovi. Síce bolo viac-menej jasné, že je všetko vybavené, potreboval to počuť.

 „O chvíľu tu bude," informoval ho Sasuke.

 „Híí!" blondiačik sa nákazlivo zaškeril a vrhol sa vpred. Ocitol sa zavesený Sasukemu okolo krku. „Hontoooni Arigatooo, Sa-su-ké~!"

 „Oi! Pusť!" ani nepredpokladal, že to zaberie.

 „Yo," uchechtol sa Shikamaru a vstal zo stoličky. To isté urobili následne i Lee a Neji. „Ale je to otrava, ísť s vami a tlačiť sa v aute," predniesol nezaujato. „Zostanem tu."

Narutov záujem uškrtiť Sasukeho trochu poľavil. „Prečo?" spýtal sa zmätene.

 „Nemyslíš, že keď sa všetci zrazu vyparíme, bude sa Kiba cítiť sám a vynechaný z niečoho?" zatiahol Shikamaru na odpoveď.

 „Och..." Ono to vlastne dávalo zmysel. Blondiačikove zovretie povolilo a skoro i od Uchihu odstúpil, keby ho ten nezachytil okolo pása.

 „Tak my počkáme vonku," takticky sa ozval Neji a potiahol Leeho za rukáv. Všetci traja nenáhlivo opustili miesnosť - podstatné bolo to, že sa v nej už nenachádzali.

Azúrové očká vzhliadli hore, ku tej osobe, ktorá sa stala ich väzniteľom. Tichý výsmech v pohľade čiernych očí ako keby hovoril: „Mám ťa!" Takým tým nenápadným spôsobom ho jeho dotyk pomaly upokojoval, pretože, áno, blondiačik na chvíľu dostal strach. Že sa niečo zopakuje, a ešte k tomu vo väčšej miere. Že jedna zo strieborných nitiek postupne prestane žiariť a istá osoba sa od nich odcudzí, tentokrát už naozaj. Ani si neuvedomil, že ho to tak rozrušilo. Ale tie čierne oči mu vraveli, že je to len jeho fantázia. Že je niečo dôležitejšie, čomu by sa mal dneska venovať. V prvom rade úsmev, ten na tom nič nepokazí.

 „Sa-su-ké," vydýchol a uvoľnene sa pritisol k nemu.

 „Hn.." Sasuke sklonil hlavu. Bolo to tak príjemné, až ho z toho zamrazilo. Stačilo tak málo, aby sa prestal ovládať. Naozaj úzka deliaca čiara, na okraji ktorej práve balansoval. On sa vždy dokázal upokojiť. Nájsť v sebe ten chlad a vyrovnanosť. Ale teraz sa zdalo, že je to nemožné. Pretože celé jeho vnútro bolo v plameňoch.

A jemu sa to páčilo.

Nie. Nie. Čosi sa zamietavo ozvalo v jeho hlave.

 „Naruto..." len neochotne spustil z neho svoje ruky. Najradšej by ho držal už navždy, tak tesne pri sebe. „... Musíme ísť."

 „Ah... hai..." blondiačik sa s viditeľnými známkami námahy odtiahol a tak Sasuke prešiel okolo neho ku dverám ako keby sa nič nestalo.

Naprosto nič.

Ale ako dlho chcú ešte zapierať? Vedia to, obaja to moc dobre vedia. No i napriek tomu násilne potláčajú túžbu. Snažia sa ignorovať všetko, čo v nich vyvoláva obyčajná blízkosť, nie to ešte dotyk. Snažia sa prehliadať to, čo im priam žiari pred nosom. Snažia sa utiecť pred niečím, pred čím sa nedá utiecť. Jediným východiskom by bolo vbehnúť do náruče toho druhého a konečne nechať citom voľný priebeh.

...Nechápali...

Za oknom sa mihalo doslova všetko, vznikala jedna veľká machuľa. Domy, obchody, lampy, ulice, stromy, ľudia, múry, každučká hmotná vec viditeľná voľným okom sa rozmazávala. Jemné tienenie ktoré sklo poskytovalo dotváralo scenériu akéhosi pochmúrneho podvečera.

Sasuke sa na to celé pozeral zo značne inej perspektívy. Sedel na prednom sedadle a mal skvelý výhľad na niekoľko mušiek pripľacnutých na tú priezračnú plochu. Mohol vidieť kapotu a  cestu, ktorá sa po tom, ako vyšli z mesta, zdala priam nekonečná. Ťahala sa rovno a ďaleko. Tento pohľad sa mu o malú chvíľu zunoval, bolo nepravdepodobné, že by sa v dohľadnom čase objavilo niečo nové či zaujímavé. Siahol preto po autorádiu aby zapol nejakú hudbu.

 „Och, to teda bude, keď pôjdeme naspäť," poznamenal Lee sediaci vzadu medzi Narutom a Leem.

 „Hm?" ozval sa Itachi a na moment pohliadol do spätného zrkadla.

 „Sem sa má vojsť ešte pes," objasnil Lee.

 „Pes?" Itachi sa zamračil a vrhol pohľad na svojho mladšieho brata. „To si mi nespomínal."

 „Hn," Sasuke stiahol ruku z rádia, odkiaľ sa ozvala hudba. Len mykol plecami, ako keby o nič nešlo.

 „Pes???" nedal sa Itachi.

 „Nó!" nahol sa Naruto dopredu, „ale on nebude príliš veľký. Nehehééé, to je darček pre niekoho dôležitého!"

 „Ach ták..." zatiahol starší Uchiha a znova sa venoval viacej riadeniu než osobám ktoré viezol.