- Velikost textu +
Autorovy poznámky ke kapitole:

žeby som sa do toho písania znova dostávala?

***

Vnímať to. Ten dotyk, tú prítomnosť. Niekoho, ako osobu, tak blízko. Statočne sa zaprieť do zeme a pocítiť tiahu vlastného tela ťahaného k zemi. A naproti tomu tú ľahkosť, ktorú poskytuje každý nádych. Svet nebol stvorený pre hlúposti ako radosť či smútok. Trápenie jedinca je zanedbateľné, rovnako ako šťastie. To, že niekto vyhrá v lotérii, a niekto príde o strechu nad hlavou, je nespravodlivá rovnováha života. Spestruje každý deň a robí ho odlišným od toho minulého. Ak by všade rástli červené ruže, a všetko by bolo rovnaké, nikomu by to nepomohlo – pretože potom by všade boli i tŕne. Tak načo sa snažiť dostať niečo tam, kde to nie je a netreba to? Ako láskavosť, náklonnosť, nežnosť, lásku či úsmev.

 

Aký je zmysel toho, že sa ľudia na seba usmievajú? Preukazujú, akú majú dobrú náladu. Usmievajú sa na ostatných a očakávajú odpoveď. Chcú, aby im bol ten úsmev vrátený. Ale akú stratenú existenciu už zachránil úsmev? Nie je to niečo, čo by pomáhalo. To, čo pomáha, sa usmievať nemusí. Stačí, že to niekde je, tá maličkosť bytia a podstaty. Buď tam a hľaď na rovnaké nebo, na ktoré sa každý deň dívam ja. Práve ten pocit hľadali azúrové očká v čiernych.

 

Narutove rúčky sa zdvihli a zamierili ku Sasukeho telu. Všuchli sa pod rozopnutú bundu, obtreli sa o tričko a vzadu za jeho chrbtom sa spojili. Pomalý a nenáhlivý pohyb, krátky krôčik vpred, ďalej od chladnej steny a bližšie ku chladnej bytosti. Vnímať teplo, aké poskutuje len a jedine človek. Útočisko v tom, čo môže druhá osba poskutnúť. Len niečo neurčité čo končilo objatím.

 

„Ver mi...“ zopakoval tichšie Uchiha.

 

Naruto sklonil hlavu a čelom sa oprel o Sasukeho plece. Zlaté vlásky pošteklili Uchihu na krku. Telom sa k nemu o čosi málo priblížil, aby sa dotýkali a aby mohol skoordinovať ich nádychy.

 

„... neverím ti...“ zafunel mu blondiačik sotva počuteľne do trička. Ako keby sa bál tie slová pustiť von. Ako keby ani nechcel, aby ich tá druhá osoba, ktorej boli adresované počula. To by ich ale nesmel hovoriť priamo jemu pri uchu.

 

„Hn...“ Sasuke taktiež sklonil hlavu, takže jeho čierne vlasy sa obtreli Narutovi o zátylok a blondiačikom prešli zimomriavky. Jeho ruky sa dostali na Uzumakiho driek a pritiahli ho ešte o čosi bližšie. A medzi nimi zostávalo ticho.

 

 

 

Sakura sedela na schodoch a hľadela do zeme. Špinavej školskej dlážke, po ktorej denne prejde mnoho ľudí. No, stále na tom nie je tak zle, ako chodník na námestí.

 

Sai stál nad ňou a opieral sa o zábradlie. Nedalo sa povedať, či tam stojí preto, že chce, alebo k tomu bol donútený z pocitu, že sa od neho očakáva, že tam bude stáť.

 

„Urobila som chybu...“ zašomrala Sakura.

 

„Neurobila...“ protirečil Sai.

 

„Ale áno. Urobila. Veľkú chybu...“ Sakura sa zamračila. A že chybovať je ľudské, to jej vôbec nepomohlo. Prečo ten, ktorý tu teraz je s ňou, je práve Sai? Neboli kamaráti, sotva sa poznali. Navyše, on bol predsa ten, čo kreslil do toho skicára...

 

„Vravím ti, nie.“

 

„Naruto je na dne, Kiba je na mňa naštvaný, a Sasuke...“

 

„Zlomila si Uchihu, to sa len tak hocikomu nepodarí,“ povedal jej Sai a netakticky nasadil ten svoj úsmev.

 

„Ja blbá,“ Sakura si schovala tvár do dlaní. Prečo jej to celé došlo až po tých divných slovách, ktoré jej povedal Kiba? On ju nešetril. Možno by to mal byť práve on, teraz tu s ňou, aby jej neprotirečil. Súhlasil by, že to, čo urobila, bola chyba. Ale neodpustil by, a pokračoval by ďalej tým nepríjemným tónom, ktorý obviňuje.

 

Ale prečo sa tak správal? Vravel, že zranila i jeho pocity... nie?

 

„Ach,“ Sai sa zošuchol popri zábradlí a čupol si. „Väčší problém teraz ale je, že neviem, o čom mám napísať článok.“

 

Sakura naňho pozrela ponad plece. Možno že sa nájde i väčší egoista než je ona.

 

Lee s Nejim šli takpovediac okolo. Schádzali dolu schodmi a Lee sa zohol po nejakú zablúdenú mincu.

 

„Ako to?“ spýtala sa ružovovláska silene.

 

„Malo to byť o skupine zvanej ReBeli...“ Sai si nevšimol tých dvoch, ktorý boli len kúsok od nich. „Ale už neviem, či sú ešte pokope. Alebo či budú, po tom...“ veľavýznamne na Sakuru pozrel.

 

„Chm,“ prekrížila si ruky na kolenách a oprela si o ne bradu. „Na tom nezáleží,“ hlesla. Nebola si istá, kto všetko sa počíta medzi ReBelov. Chcela len vrátiť v čas a neurobiť to, čo urobila. Ibaže, to by znamenalo, že by Sasuke a Naruto zostali spolu, a boli by si asi bližší než kedykoľvek predtým. Skôr či neskôr by proti tomu aj tak niečo podnikla. „Nezáleží na tom...“ zopakovala si sama pre seba. Aj tak je to teraz už jedno. Nič s tým neurobí.

 

Vstala a zišla zo schodov. Má dosť Saiovej prítomnosti. Prečo sa jej tak drží?

 

 

 

Naruto kľačal na zemi a v rukách držal výrazne červený batoh. Rovnaký s akým do tejto miestnosti prišiel prvý krát. Ibaže teraz sa ju chystal opustiť. zbabelo, kým je tu sám. Siahol po košeli, ktorá bola súčasťou školskej uniformy. Bola to posledná vec, ktorá sa ešte nachádzala v jeho teraz prázdnej skrini. Nepoložil ju do batohu, ale pritiahol si ju k tvári.

 

Kedysi si ju bez opýtania požičal od Sasukeho. Mal ju na sebe len jediný krát a aj tak strávila celý ten čas v jeho časti skrini. Zhlboka sa nadýchol, snažiac sa zachytiť tú špecifickú vôňu. Aspoň kúsok, pozostatok z toho. Známku osoby, ktorej ten kus oblečenia patrí. Stával sa na tom závislý a rozhodol sa, že je čas na odvykačku.

 

Košeľa mu prekĺzla pomedzi prsty a dopadla na zem.

 

Chvíľu hľadel na ňu, bez pohybu či akejkoľvek myšlienky. Nevedel, čo to bol za zvláštny  pocit, ktorý ním prešiel. Potriasol hlavou, len málinko, krátkym pohybom, a presmeroval svoj pohľad na batoh, ktorý mu sedel medzi nohami. Siahol po zipsu a potiahol ho hore.

 

„Narutooo,“ dvere sa otvorili a na prahu miestnosti stál Lee. Hneď za ním bol Neji. Nečakali na vyzvanie či odpoveď, bez zaváhania vhupli do miestnosti a premeriavali si ho zvláštnym pohľadom.

 

Naruto sa medzitým postavil. Jednou rukou zdvihol batoh a spýtavo nadvihol obočie.

 

„Ahojte,“ pozdravil ich oneskorene.

 

„Hej, Naruto?“ Lee si vymenil s Nejim zvláštny pohľad. „Čo sa deje?“

 

„Huh?“ Naruto zažmurkal. „Nič sa nedeje.“

 

„A čo ten batoh?“ ukázal na zmienený predmet Neji.

 

„Oi!“ Lee priskočil ku skrini a Naruta odsunul na bok. „A kde máš všetky veci?“

 

„V batohu,“ zarazene zo seba dostal blondiačik fakt, ktorý bol Nejimu už dávno známy.

 

„A čo tam robia?“ Otázka, priama, žiadajúca vysvetlenie.

 

„Um.. Ja sa totiž sťahujem... do inej izby,“ vyhabkal zo seba Uzumaki.

 

„Prečo?“

 

„Deje sa niečo medzi tebou a Sasukem?“

 

Blondiačik zavrtel hlavou. „Nič sa nedeje!“ vyhlásil.

 

„Naruto?“ ozval sa Lee netypicky opatrným hlasom. „ReBeli zostanú pokope, však?“

 

Azúrové očká naňho zvedavo pozerali. Kde sa vzala tá otázka? Vzťahy a rozpory medzi nimi, veci, ktoré existujú na to, aby ich upevňovali či narúšali. Priepasti, prekážky a ľudia... číhali všade. Tak moc sa chceli votrieť ostatným a zničiť to, čo druhý vybudovali. Prečo? Aby mohli postaviť niečo vlastné, len pre seba. Sobeckosť. Nenásytnosť. Nutnosť pozornosti. Ľahostajnosť. Veci, vlastnosti ľudí,ktoré ničili a budovali.

 

„Nh,“ na perách sa mu usídlil úsmev. Široký, navonok šťastný. Jeho duša bola smutná a trpela, ale aj tak sa stále dokázal usmievať. „Navždy!“

 

Lee mu úsmev oplatil. „Tak je to teda sľub, áno?“

 

„Hai!“ pritakal blondiačik bez zaváhania. Sľubovať niečo obvykle nebol problém. Pre bežné osoby. Ale on bol individualita, ktorého svet sa zakladá na sľuboch. A svoje slovo bráni do posledného nádychu, pretože možnosť porušiť ho pre neho skrátka neexistuje.

 

„Takže,“ pomaly prehovoril Neji, „medzi tebou a Sasukem je všetko v poriadku?“

 

Naruto naňho kukol. Môže im tak jednoducho klamať? Len preto, že je to jednoduchšie ako skutočnosť, pravda? Alebo klasická výhovorka, aby si nerobili starosti...

 

„Áno, je,“ ozvalo sa odo dverí.

 

„Sa-su-ké,“ oslovil ho Naruto sotva si to uvedomujúc.

 

Tmavovlasý chlapec vkráčal do miestnosti, cielene smerom k blondiakovi. Len aby ho donútil o krok cúvnuť. Rukou, tak ako už aj niekoľkokrát predtým, sa oprel o stenu za Uzumakim pri jeho hlave. Pohľadom prešiel po jeho tvári a skĺzol ku jeho ruke, ktorá držala červený batoh. Málinko sa sklonil a chytil ho do voľnej ruky, pričom Naruto ho mimovoľne pustil.

 

Skôr, než si blondiačik uvedomil, že to púšťať nemal, hodil Sasuke batoh na svoju posteľ.

 

„Sasu-“ zafunel Naruto ale slovo usekol pri tom pohľade čiernych očí.

 

„Zostaneš tu,“ informoval ho Sasuke. Tým tónom, ktorý odmietal protesty. Hlasom túlavého kocúra, samotára, ktorý chránil to posledné dôležité v jeho živote.

 

Naruto naňho vzdorovito pozrel. Azúrové očká jednoducho vraveli nie. Človek, ktorý odmietal byť chránený. Chcel veci robiť po svojom a sám sa rozhodnúť, čo je preňho v tú chvíľu najlepšie. Kde chce byť, s kým chce byť... Aj keď v tomto smere sám seba zrádzal. Pretože práve unikal z toho miesta a od tej osoby. Ale bolo to jeho rozhodnutie.

 

Jeho vlastné rozhodnutie. Hľadal spôsob, ako sa chrániť, nie byť chránený. Unikátnu cestu von z bolesti. Práve to, čo by niekto mohol nazvať i útekom od zdroja.

 

Prešmykol sa popri ňom a vrhol sa na posteľ. Schmatol svoj červený batoh, pohotolo sa postavil a obranne ho držal.

 

Stále rovnaký vzdorovitý pohľad. Prečo robí to, čo robí, bola otázka na mieste, ktorú nikto nepoložil. A tiež by na ňu nikto nemal odpoveď. Chrániť sa pred Sasukem? Ak by tam zostal s ním, ani by sa nemal pred čím chrániť, keďže by prišiel na to, že tá hrozba tam nie je.

 

„Naruto...“

 

„Mlč!“ blondiačik sa mračil. Nebude a nechce ho počúvať. Energickým pohybom sa dostal zas na nohy a pobehol ku dverám. Nie že by to bolo treba, v tomto priestore, Sasukemu stačilo natiahnúť ruku aby ho chytil a zastavil.

 

Všuchol sa medzi Nejiho a Leeho. Neodišiel hneď z miestnosti. Bez toho, aby sa obzrel.

 

Azúrová sa vpila do čiernej. Už znova, nie prvý a nie posledný krát.

 

„Nevyspal by som sa tu,“ popravil si batoh ktorý držal v rukách.

 

Ako sa Naruto odvrátil od Sasukeho, otvoril dvere a odišiel z miestnosti, ešte adresoval Leemu s Nejim posledné slová: „Naozaj je všetko v úplnom poriadku... vôbec nič sa nedeje...“

 

A príbeh pokračuje.

 

 

 

Naruto v tme pozrel na Akamaru. Smotanová srsť sa jemne leskla v mesačnom svite prichádzajúcom z vonka. Pes ležal pri stene a pravidelne dýchal, spokojný s tým, kde je. A čakal na svojho pána. Trpezlivo, bez námietok. Stačilo tak málo a veselé šteňa, ktoré nevedelo, čo so sebou, sa zmenilo na tichého priateľa, ktorý len vyčkával, kým ho bude potreba.

 

Azúrové očká sa zavreli a Naruto sa pod perinou schúlil. To, že slnko zájde za obzor, väčšinou znamenalo príchod rôznych myšlienok, ktorým sa cez deň vyhýbal. Ako napríklad, čo tu robí? Práve tu...

 

Kiba otvoril dvere a vkĺzol dnu. Dostalo sa mu nevinne modrého pohľadu spopod periny, ktorý ho odtiaľ posielal zase preč. Akamaru sa postavil a išiel ho privítať.

 

„Chm...“ psí chlapec pokrčil nosom a sklonil sa ku svojmu huňatému priateľovi. Rukou mu prešiel po srsti a on mu za to vrazil čumákom do líca.

 

Na sklenú tabuľu nehlučne dopadali snehové vločky. Ticho sa vznášali a lepili na okno aby mohli uvidieť, čo sa deje vo vnútri. Nenarúšali atmosféru, len sa nenápadne infiltrovali ako špióni. Nepozorovaní, bez povšimnutia. Chladné, ľadové, súčasť zeme či oblohy?

 

„Narutooo,“ zatiahol Kiba nespokojne. Ten blondiačik si začína robiť čo sa mu zachce. Čo ale Kibovi pripomenulo, ako si on vtedy privlastnil posteľ v istej horskej chate, ktorú si zaplatil Naruto, a všetkým ju ponúkol. Takže oni nie sú vlastne vôbec odlišní.

 

„Hm?“ zaznelo ako nevýrazná odpoveď.

 

„Obsadil si mi posteľ,“ informoval ho Kiba do značnej miery obviňujúcim tónom.

 

„Mhmmm...“

 

Akamaru zaštekal. Kiba si povzdychol, ale pousmial sa. Niečo v tom decku je. „Kde mám spať ja?“

 

„Nó,“ Narutova hlava vykukla spopod periny. Periny, ktorá niesla pach psieho chlapca. A čosi z Akamaruovej vône. To jediné, čo mohol Naruto cítiť v tejto miestnosti. Kibova prítomnosť bola všade, niesla sa priestorom i bez toho, aby tu musel byť. Žiadny Sasuke. Nikde. Nebol tu. Ako iný svet, do ktorého nepatril a nemal prístp. Útočisko. „O jednej voľnej posteli by som vedel.“

 

„Áno?“ Kiba nadvihol obočie.

 

„Nh,“ Naruto sa zaškeril. Úsmev kriminálnika, ktorému sa podarilo ujsť pred políciou. Slobodný pohľad a duša rebela. „V izbe číslo 36...“

 

„To som si mohol myslieť,“ zafučal Kiba a škaredo naňho pozrel. „Určite, ak by som mal teraz pri sebe vankúš, hodím ho do teba.“

 

„Znelo ako vyhrážka,“ Naruto vynechal slovo ‘to‘. Veta tak bola nedokončená, ale stále mala svoj zmysel.

 

„Bola,“ Kiba potvrdil jeho domienku.

 

„Ale tam je voľná posteľ... “ milučko naňho kukol blondiačik.

 

„Ale to je mne jedno,“ vrátil mu to Kiba. „Toto je moja posteľ, tak prečo by som tu nemohol spať?“

 

„Lebo som tu ja,“ odpovedal Naruto.

 

„Nevšimol som si...“

 

„Ááále...“

 

„Vleziem k tebe.“

 

„Nie.“

 

„Ale áno.“

 

„Nie.“

 

„Uvidíš.“

 

„Nie,“ trval Naruto na svojom. „Nie je tu miesto.“

 

Na dôkaz svojich slov sa zamrvil a následne rozvalil cez celú posteľ. Perina z neho hladko skĺzla a odhalila jeho bruško, z ktorého bolo vyhrnuté pyžamo. Úžasne jemná a teplá pokožka v žiari mesiaca a pod dohľadom snehových vločiek. A Kibom šklblo, ako sa každý kúsok jeho tela chystal vypočuť tú prosbu „dotkni sa ma“.

 

Zamračil sa.

 

„Ale je,“ zašomral si.

 

„Ale ale je škaredé slovo,“ Naruto si zdvihol zo zeme Kibovu perinu.

 

„Nehovor...“ Obyčajné odporovacie slovíčko. Ale. Niečo, čo nezostáva bez povšimnutia. Je tam a bude tam. Z vety sa vymazať nedá.

 

„Báj báj,“ kývol mu Naruto a znova sa zamuchlal do perinky, pričom sa mu obrátil chrbtom.

 

„Ty malý-“ Kiba naňho naštvane pozeral. I keď v skutočnosti naštvaný nebol. Nové možnosti, no a čo, veď predsa život je zmena. A tiež ho to celkom baví. Za chvíľu nebude vedieť, čo má od neho čakať.

 

Pozrel na Akamaru. Psík zavrtel chvostom. Bude to v poriadku.

 

Všetko bude v poriadku.

 

„Poď, Akamaru..“ vyzval Kiba svojho psa a spolu vyšli z miestnosti.

 

A Naruto sa ocitol sám...

 

 

 

Čierne oči prebodávali tmavý priestor. Ticho a samota, dva pojmy ktoré sa nedajú oddeliť. Keď sem Naruto prišiel, stále mu niečo rozprával, dňom i nocou bez ohľadu na to, či ho chcel počúvať. A on nechcel, ale počúval ho. Ten hlas, tie slová. Dlho po tom, čo sa zotmelo, aj keď by už dávno spal, nebyť Naruta. Slová, príbehy, vety, sťažnosti, záplava čohosi, čo práve blondiačikovi prišlo na um. Nikdy nič dôležité. A on si na to zvykol.

 

Ale teraz.. tu nič nebolo. Nikto, kto by rozprával.

 

Samota.

 

Podmaniť si jeho dušu, očierniť, odpojiť od sveta, od ľudí.

 

Tiché cvaknutie a ten zvuk typický pre otváranie dverí. Ľahké kroky a cudzia prítomnosť.

 

„Yo, Uchiha!“ zdvihol ruku na pozdrav Kiba, keď videl, že Sasuke sedí na posteli namiesto toho aby spal.

 

„Hn...“ bolo mu jedno, prečo tu je. Nezáležalo na tom.

 

Vážne v ľudskom živote záleží na tak málo veciach... na tých, ktoré je ľahké stratiť. A príliš zložité získať ich späť, vo väčšine prípadov.

 

„Hah,“ Kiba klesol na Narutovu posteľ. „Uzumaki ma vyhodil z mojej vlastnej izby,“ kukol na Akamaru. Ten sa držal pri dverách, stále neprekonal averziu z Uchihovej prítomnosti.

 

„...“

 

„Je fakt ťažké sa s tebou baviť...“ mrzuto si zašomral.

 

Kibov zrak narazil na košeľu, ktorá bola voľne pohodená na zemi. Žiarivo biela vystupovala z tmy.

 

„To je... Narutove?“

 

„Tak trochu.“

 

„Ako to?“

 

Sasuke vstal. „Je moja.“

 

„Kam ideš?“ náhly záujem z jednej veci sa preniesol na vec druhú.

 

„Len sa prejsť,“ odsekol Sasuke a vyšiel z miestnosti. Pomalým krokom, ruky zasunul do vreciek. Ešte stále mal na sebe denné oblečenie. Tmavé, kontrastovalo so snehom vonku ale splývalo s tmou vo vnútri.

 

Prečo sa ľudia starajú, zaujímajú? O to koho to je, kam ide, čo chce robiť, na čo myslí... čo cíti...

 

Zastal. Pár krokov, prešiel len niekoľko metrov a už stojí. Intuitívne, donútený zastať spolu s vlastnými myšlienkami. Pred dverami Kibovej izby. Vedel, že tam je. Tá osoba, ktorú potrebuje. Je ťažké pokračovať ďalej, bez neho.

 

Ale veril, že on sa k nemu vráti...

 

 

 

Neji s Leem sa objavili v Shikamaruovej izbe. Nehľadiac na to, koľko bolo hodín,videli svetlo unikajúce spopod dverí a tak si nepýtali povolenie na vstup. Žiadne klopanie, len sa dostať dnu a až potom sa presvedčiť, že obyvateľ miestnosti naozaj nespí.

 

„Ha?“ Shikamaru zdvihol pohľad od shogi a pozrel na votrelcov.

 

„Yo!“ kývli mu rukou na pozdrav.

 

„Shikamaruuuu,“ priskočil k nemu Lee, „povedz, ty niečo vieš?“

 

Shikamaruovi zašklbalo obočie. „Čo by som mal vedieť?“

 

„Či sa niečo deje medzi Narutom a Sasukem,“ odvetil.

 

„Alebo skôr čo sa medzi nimi stalo, pretože niečo tam určite je,“ upresnil Neji.

 

„Hm...“ Shikamaru presmeroval pohľad na stôl. Školský časopis bol otvorený a povaľovalo sa na ňom niekoľko figúrok shogi. On to tušil, že Sakura nešla za Sasukem len tak, bolo to niečo veľké. „Ako je na tom Naruto?“ spýtal sa namiesto priamej odpovede.

 

„Mizerne,“ stručne ho informoval Neji.

 

„Odsťahoval sa z izby!“ vyhlásil Lee.

 

„A videli ste už školský časopis?“ položil Shikamaru otázku ako keby mimochodom a obrátil sa im chrbtom, aby zodvihol jednu z figúrok zo zeme. Ako sa dostala pod okno?

 

Neji s Leem si vymenili pohľad. „Nie, nevideli.“

 

„Tak sa pozrite,“ Shikamaru kývol rukou smerom ku stolu.

 

Nejiho ruka sa dotkla článku. Prešiel po písmenách, hoci očami bol o niekoľko riadkov vyššie. Lee sa postavil k nemu tak blízko, že sa plecami dotýkali, a takisto sa pustil do čítania. Slová a vety, lži a klamstvá. Bolo tak jednoduché dať ich na papier.

 

Shikamaru prešiel poza nich ku dverám.

 

„Oh,“ ten pohyb upútal Leeho a obzrel sa na neho. „Kam ideš?“

 

„Vrátim sa,“ neurčitá odpoveď. Istý spôsob zatĺkania, alebo len nechcenia zverejňovania plánov a reality. Shikamaru mu venoval pohľad a povzdych, a vyšiel z miestnosti. „Všetko je také problematické...“ Aký by bol život bez komplikácií?

 

 

 

Noc. Nejaký zlom, keď niekto ide spať a na opačnej strane Zeme niekto vstáva. To je ale tak ďaleko, že sa to stáva nepodstatným. Spánok prináša sny a s tými sa bojuje len ťažko. Môžu nám ukazovať úplné absurdity, alebo ukazovať to, čo chceme. Ako, vidíš, toto nebudeš mať. Nemáš to, ale môžeš si to vychutnať aspoň keď spíš. Aká škoda, že ráno o tom už vedieť nebudeš.

 

A pri tom sen trvá len chvíľu. Zlomok z času ktorý prespíme.

 

Čierne oči sledovali blondiačika, z ktorého už znova sklzávala perina. Pravidelné nádychy a výdychy, krehkosť a bezbrannosť. Prečo sa mu tá osoba, čo tam leží, nemôže oddať? Alebo mu aspoň veriť.

 

Prečo mu neverí?

 

„Naruto...“ uniklo Uchihovi z pier jediné meno. A pritom sa v jeho hlase miesila bolesť.

 

On to vie. Vie, že sa to napraví, ak zasiahne. Kým nie je neskoro, kým sa príliš nevzdialili, kým mu môže ukázať, že je tam stále, že je pri ňom. A že ho od seba nepustí.

 

Nezáleží na to, či mu bude musieť nasadiť putá a ovinúť okolo neho reťaze. Len nech zostane pri ňom.

 

Slovo opúšťať sa mu ani trochu nepáčilo. A keď Naruto odchádzal z ich izby s červeným batohom v rukách, bolo to presne to slovo, ktoré Sasukemu rezonovalo v hlave. Pretože to, čo blondiačik robil... opúšťal ho. Vzďaľuje sa, a k tomu cielene. Hľadá únik nesprávnym smerom.

 

V tme zažiarila modrá. Blondiačik visel pohľadom na Uchihovi.

 

Sasuke prekonal tú vzdialenosť medzi nimi, nehlučne prešiel tmou až ku Kibovej posteli a sklonil sa. Kolenami sa dostal na posteľ a napokon sa do nej zaprel i rukami, pri Narutovom tele. Tak blízko k tomu, aby mohol ucítiť jeho pokožku a vychutnať si ten dotyk, pred ktorým sa Narutove svaly intuitívne stiahli.

 

„Sa-su-ké....“ šepol Naruto. Ničoho iného nebol schopný. Tie možnosti, čo všetko by mohlo nasledovať, a nejaké nie v jeho podvedomí.

 

„Odo mňa neodídeš,“ povedal mu Sasuke ticho hneď po tom, ako sa sklonil k jeho uchu a nechal tak svoje vlasy dopadnúť na Narutovu tvár. To ako keby blondiačika prebralo a on zdvihol ruky a chabo sa zaprel do Uchihovej hrudi, ako keby ho chcel zo seba dostať.

 

Sasuke sa telom dostal bližšie k tomu jeho. Celá ta situácia, v ktorej sa ocitli, ho vyprovokovala. Chce ho, naozaj moc ho chce, a žiadna Sakura alebo jedno zasrané „neverím ti“ mu nebude stáť v ceste.

 

Jeho pery sa obtreli o Narutov krk a tým prešli zimomriavky, takže si pritiahol nohy k bruchu, čo bol len ďalší neúspešný pokus dostať Sasukeho ďalej od seba. Niekam preč, proste ho odsotiť na zem a utiecť. Nikomu nepovedal, že nebude utekať. Je mu to proti srsti, ale stačí zapierať, stačí si nahovoriť, že to, čo robí, nie je útek. Mohol by to nazvať i taktickým ústupom. To snáď môže, nie?

 

Ale jediné, v čom mu to pomohlo, bolo to, že Sasuke zapojil aj ruky. A provokoval ho, svojim dychom, jazykom, perami... ešte aj tými vlasmi, čo Naruta tak šteklili. A jasne cítil Sasukeho teplo. Žiadostivosť. A opúšťal ho pocit že môže vzdorovať.

 

„Nikam ťa nepustím... neodídeš...“

 

„Neodídem,“ vzdychol Naruto. Už nemohol, nešlo to.

 

„Zostaň blízko...“ Tá predstava, ako sú spolu a niečo, čo ich oddelilo, sa ich snaží dostať na dve rozdielne cesty, ktoré sa od seba vzďaľujú, bola neznesiteľná.

 

„Um...“ Naruto nemusel formovať slová. Stačila tá činnosť, že sa zapojil a teraz on dráždil Sasukeho. Provokatér.

 

„A ver mi...“

 

Uzumaki kukol na Uchihu. Malý stop v ich činnosti, ktorý ich súril pokračovať. Zrýchlený dych a prepletené emócie, takáto blízkosť vymýva mozgy a mala by sa zakázať. Azúrová však zrazu vyzerala neprístupne.

 

„To nejde nanútiť...“ tri slová. Ničia, rozbíjajú. Nepohne s tým, čo má v sebe. Nemôže si povedať, že mu začne veriť, presne od tejto sekundy ďalej. Ale chcel. Naozaj to chcel, ale nešlo to. Bojoval sám so sebou.

 

 

 

Tma. Noc zahaľuje tak veľa vecí. Náruč temnoty a prostriedok neviditeľnosti. A žiarivá nevinnosť vonku za oknom, ako tiché vločky kolísajúce a kĺžuce vzduchom.

 

Kiba stál opretý o pootvorené dvere do svojej vlastnej izby. Bol by nejaký spôsob, ako svoje srdce umlčať? Ako nežiarliť a necítiť to hnusné čosi, čo mu vyrýva čoraz hlbšiu ranu do tela? Nevie, ako dho bude môc pokračovať. Ale snaží sa, naozaj sa snaží.

 

Pre toho blonďatého chalana, ktorý leží v jeho posteli, odkiaľ ho vyhnal. Leží tam a spokojne spí, pritúlený ku Sasukemu v malom stiesnenom priestore, ktorý ten kus nábytku poskytuje. Pretože kým je to Sauke, je tam miesta dosť pre dvoch.

 

„Prečo to mne nedovolíš?“ zastonal zúfalo.

 

Za jeho chrbtom sa mihol tieň. A tajomstvo sa rozplýva. „Ty si to tak chcel.“

 

„Hm?“ Neprekvapilo ho, že je tam. Nedokázal sa sústrediť na také pocity ako prekvapenie. Kukol naňho ponad plece. Do tých vypočítavých očí.

 

„Práve ty si ich postrčil znova k sebe, na rovnakú cestu,“ ako keby si to vyčítal z Kibovej tváre. Všetko tam bolo vpísané, ale existoval len jeden pár očí, ktorý vedel, čo to znamená.

 

„V záujme ReBelov...“ zašomral Kiba.

 

„Je v tom viac,“ Shikamaru sa oprel o stenu pri dverách, o ktoré sa Kiba opieral. Odsekol si tak pohľad na scénu vo vnútri.

 

„... a kvôli Narutovi...“ dodal Kiba sotva počuteľne so sklonenou hlavou. Ako raz hovorili Narutovi, že to nie je on, kým sa neusmieva, tak mal Shikamaru chuť to isté povedať teraz Kibovi. Len nech sa na jeho tvári zjaví typický úškrn, nech je veselý. Držal ich všetkých pokope keď to Naruto nezvládal.

 

„Naozaj ti na ňom záleží...“ Shikamaru sa do tmy usmial.

 

„Niektoré veci sa zmeniť nedajú,“ Kiba naňho vrhol pohľad, v ktorom bola úprimnosť. A úprimnosť v jeho prípade znamenala bolesť. Zráňali ho jeho vlastné skutky a vlastné slová, ktoré poskytol inej osobe.

 

„Čas dokáže zmeniť čokoľvek...“

 

 

 

 

Autorovy poznámky na konec:

vie niekto z vás čo to je "100 themes challenge"? :D na to som sa teraz dala :D niečo by som mohla i uverejniť, ale moc sa mi do toho nechce :D

a čakám vyvietečo :D

btw, čo bude v ďalšej kapitole, to vôbec netuším, ale verím, že to zo mňa (skôr či neskôr) vylezie :D teda, určite áno :D

 

 

oi, a ešte, kto dá prvý koment bude mať dvestý :D