- Velikost textu +
Autorovy poznámky ke kapitole:

Yo... roztomilí spáči xD mala som problém vymyslieť príhodný názov tejto kapitoly, fakt :D ....

.. no ako obvykle... čakám komentáre ^^

***

Bolo viac než divné, že Naruto ráno vstal skoro. Do miestnosti prúdilo ospalé ranné svetlo a ticho v okolí naznačovalo, že je bezpochyby sobota. Čo znamenalo, že bol deň, keď nemusel vstávať. A on sa práve v tento deň prebudí sám skôr než ostatný. Ide to s ním dolu vodou.

 

Nespokojne zamrnčal a zavrtel sa. Jednou rukou si lenivo pošúchal oči, aby bol vôbec schopný ich otvoriť, do čoho sa práve nehnal. Prevalil sa na druhý bok a povzdychol si.

 

Keď už rozlepil viečka, jeho žiarivé modré oči si okamžite všimli intenzívneho pohľadu tých čiernych. Obaja ležali vo svojich posteliach, obrátený čelom k sebe, a pozerali na seba.

 

„Sasuke?“ zamrmlal Naruto.

 

„Hn?“ vydral zo seba svoju obvyklú odpoveď a neprestával naňho hypnotizujúco hľadieť.

 

„Ako dlho si už hore?“

 

„Dlho.“

 

„A ako dlho na mňa takto pozeráš?“

 

„Dlho.“

 

Narutovi začali horieť líca. Predstavil si sám seba, pohodlne rozvaleného na posteli, spiaceho tvrdým spánkom, s otvorenými ústami a pramienkom slín... Ani nevedel ako, no uhol pohľadom. A aj keď vymazal tento obrázok, pohľad dvoch čiernych očí upretých naňho ho uvádzal do rozpakov.

 

„Však večer pôjdeš so mnou?“ zahuhlal blondiačik.

 

„Hn.“

 

„Ale do večera je čas,“ ani si neuvedomil, čo povedal, ešte stále bol v akomsi polospánku. No i tak si bol istý, že chce byť do večera s ním. Skôr, než však stihol Sasuke niečo povedať, do miestnosti vtrhol niekto iný, s prihlúplym výrazom, oslnivo lesklými zubami, tmavými vlasmi zostrihanými podľa šerbľa a obočím hustejším než pralesy.

 

„NARUTO-KUUUN!“ zvolal.

 

Naruto zaúpel a razom sa obrátil celej miestnosti chrbtom.

 

„Spím!“ oznámil svetu.

 

„Vonku je už tak pekne a ty sa váľaš v posteli! Neji včera prišiel za mnou s návrhom a ja s ním teraz idem za tebou. Predsa len on to tak možno neberie ale pre mňa si vodca našej party a navyše sa s tebou o tom potrebujem poradiť -“ Lee našpúlil pery v snahe o zadumaný výraz. „Počúvaš, Naruto-kun?“

 

„Spí,“ poznamenal Sasuke a prevrátil sa na chrbát.

 

„Ale veď som ho pred chvíľou počul!“ namietol Lee.

 

„A čo vravel?“

 

„Že spí... Oh, aha,“ Lee pochopil. „Tak ja prídem neskôr!“ Zvrtol sa na odchod ale to uvidel tašku na kolieskach, ktorú Naruto včera odstavil pri stole. „Čo tam je?“ Priskočil k nej.

 

„Nechaj to!“ vyštekol po ňom Sasukeho chladný hlas. Čo sa má čo starať do ich vecí? Mimo to, spomenul si, ako Naruto hovoril, že až do večera je to tajné.

 

„Um, jasné. Tak ja sa stavím neskôr!“ vyhŕkol a zmizol kdesi na chodbe.

 

Nastalo ticho. Zdanlivo nekonečné, no trvalo len pár pokojných nádychov.

 

„Naruto?“

 

Žiadna odpoveď.

 

„Spíš?“

 

Zdalo sa mu to, alebo bol Sasukeho hlas mäkší? Je vôbec možné mať mäkký ľad?

 

Pomaly obrátil hlavu k nemu.

 

„Nespím,“ hlesol.

 

„A čo robíš?“ Sasuke sa viac zamuchlal do svojich periniek a znova naňho uprel svoj pohľad, pod ktorým Naruto znervóznel.

 

„Nerobím nič... Sasuke...“

 

„...hn...“

 

„Koľko je hodín?“ zaujímal sa zrazu Naruto, pričom si dôležito zívol.

 

Sasuke pohliadol na hodinky, ktoré mal na zápästí.

 

„Netuším,“ prehodil ledabolo.

 

„Ako že netušíš? Veď si sa práve pozrel!“ obvinil ho blondiačik.

 

„Neviem kvôli komu tie hodinky nefungujú,“ vrátil mu to pokojne Uchiha.

 

„Ten nápad s vaňou nebol môj!“ bránil sa Naruto, ktorý správne pochopil dôvod ich nefungovania.

 

„Ty by si nič také chytré nevymyslel..“

 

„ČÓ?!“

 

„Maľovať niečo sa stenu,“ odfrkol si Sasuke. „Mal si kúpiť spreje, boli by efektívnejšie.“

 

„Yo, akože sprejovať po stenách?“

 

„Hn,“ Sasuke to vzdal, posadil sa a napokon i vstal. Zamieril do kúpeľne.

 

„Ale to nie je zlý nápad...“ uvažoval Naruto.

 

„Veď je môj.“

 

„Ale už máme farbu!“ vyhŕkol.

 

„Hn.“

 

„Bude to sranda!“ zamumlal zamračene Naruto.

 

„Už nad tým nepolemizuj a radšej sa obleč.“

 

„Čo? Obliecť? Prečo?“

 

Sasuke si vzdychol. „Proste to urob.“

 

„Hé, s tebou je to furt len proste to urob. Nič mi nechceš poriadne objasniť,“ urazil sa.

 

„Obleč sa.“

 

„Hai, hai....“

 

 

 

Celých pätnásť minút Naruto frflal, že ešte poriadne ani nie je deň, že zaspáva, je unavený, chce ešte spať. Medzitým sa stihol obliecť, takže teraz mal čierne tričko s krátkym rukávom a žltou špirálou uprostred, a oranžové trojštvrťáky. Práve sa vyvaľoval na zemi, na malom priestore medzi posteľami, keď sa stali dve veci.

 

Prvá – Sasuke vyšiel z kúpeľne, kde sa sám prezliekol, a teda mal na sebe tmavé nohavice a modré tričko, ktoré Naruto už videl zložené na jeho posteli v deň, keď prišiel.

 

Druhá – dnu vletel Kiba, takisto konečne bez školskej uniformy, a dychčal. Zjavne odniekiaľ šprintoval až sem.

 

„Naruto,“ vydýchol. „Hneď poď so mnou. Neji zvolal nejakú schôdzku či čo. Súvisí to s Leem a ja neviem čím, trochu mu preskočilo, ale kto by sa mu čudoval. Poď...“

 

„Kam?“ Naruto sa posadil, rukami sa podoprel za chrbtom.

 

„Do jednej z prázdnych učební. Vieš, izby sú malé,“ veľavravne preletel pohľadom po jednej, v ktorej sa práve nachádzal.

 

„Jasne, idem,“ Naruto potlačil zívnutie a vyteperil sa na nohy. Nasledoval Kibu von z miestnosti, ale na prahu sa zarazil. „Ty nejdeš?“ pohliadol na Sasukeho.

 

„O mne nepadlo ani slovo,“ odvetil ľahostajne.

 

„Áá, Sa-su-kééééé!“ zatiahol Naruto otrávene a priskočil k nemu. Potiahol ho za rukáv. „Ideš!“

 

 

 

Všetci si posadali na lavice, nie na stoličky. Boli v malej učebni, využívanej na nejaký umelecký kútik, preto mala iba niekoľko stolov. Lee stál pri katedre, zatiaľ čo Neji sedel na nej. Kiba a Shikamaru sedeli pod oknami, zastretými žalúziami, a Naruto si sadol ku Sasukemu.

 

„Tak teda?“ vyzval po chvíli Nejiho s Leem Naruto.

 

„Máme nápad,“ začal Lee.

 

„Keď už sme tím, banda, spolok, parta, to je jedno čo vlastne sme, proste skupina,“ prerušil ho netrpezlivo Neji, „mali by sme tak aj vyzerať.“

 

„Tým myslíš-“ ozval sa Kiba.

 

„Jop!“ Neji prikývol. „Budeme mať oblečenie, ktoré bude niesť nejaký spoločný charakteristický znak!“

 

„Aký?“ spýtal sa vecne Shikamaru.

 

„To ešte nevieme!“ vyhlásil bodro Lee.

 

„Čo takto farbu?“ ožil hneď Naruto.

 

„A akú?“ pozrel naňho Neji tým svojím pohľadom, pri ktorom máte pocit, že vie čítať vaše myšlienky.

 

„Nó, napríklad oranžovú. A čiernu.“

 

 

 

Ďalšie dve útrpné hodiny debatovali o tom, kto má rád aký štýl oblečenia. Každý povedal svoje a Lee si to snažil zapamätať. Dokopy sa strhli len dve hádky a štyrikrát sa začalo kecať o niečom inom. Napokon ich vyslobodil Neji, keď zhodnotil, že toho už bolo dosť, a že je hladný. Bol ten pravý čas na raňajky, a to s ním všetci súhlasili. Dohodli sa, že večer o siedmej sa stretnú nie vonku, ale u Leeho v izbe, pretože on, ako dieťa energie či niečoho podobného, dovtedy stihne to oblečenie pre všetkých urobiť. Tak nech chce Naruto podniknúť čokoľvek, pôjdu do toho ako správny tím. Neji vyšiel z miestnosti prvý a Lee ho tesne nasledoval. Za ním sa chcel vyrútiť Kiba ale začal sa uchechtávať, keďže ho upútalo čosi iné. Shikamaru, ktorý pomaly kráčal okolo neho, ho potiahol, nech sa spakuje, čosi mu zasyčal do ucha a Kiba ho iba odovzdane nasledoval. Ako pes svojho pána.

 

A čo Kibu tak upútalo? Naruto, ktorý sa nachádzal kdesi v ríši snov. Bol pritúlený k Sasukemu a hlavu mal pohodlne opretú o jeho plece. Sasuke sa radšej oprel o stenu za nimi, keďže kdesi uprostred toho všetkého tam tú lavicu pritlačili, a takisto zaspal. Obaja tak pôsobili roztomilo a nevinne.

 

 

 

„Podarilo sa ti to, Naruto,“ povedal potichu Sasuke do pološera, ktoré vládlo v malej učebni.

 

„A čo?“ Naruto nejako moc nevnímal. Inak by si uvedomil, že to, k čomu sa tak túli, je Sasuke.

 

„Dať všetkých dohromady.“

 

„Som predsa nejaký rebel, nie?“ blondiačik sa málinko usmial a znova sa pomaličky dal do zaspávania.